Do lenivej, iba pozvoľna sa k životu prebúdzajúcej jari priniesla závan pozitivizmu pozvánka na 47. výročný oheň T.O. Nevada (Poprad), ktorý sa osadníci rozhodli zapáliť 25. 5. 2019 v Slovenskom raji v lokalite Klauzy.
K pozvánke bol priložený itinerár s inštrukciami, ako sa dostať na flek. Po prečítaní som pre istotu z batoha polovicu veci vyložila s vedomím, že to nebude prechádzka mestským parkom. Cestou k vlaku sa mi provokatívne pod nohy plietli slimáky bez ulít a ja som im závidela, že idú naľahko. Už dopredu v mysli som púť, ktorá nás čakala, prirovnávala k púti do Santiago de Compostela. Naprogramovala som mozgu pozitívne myslenie a s nadšením aj s plnou poľnou vykročila.
Po vystúpení z vlaku v Smižanoch, už spolu s Tikom, sme zvolili skratku cez rómsku osadu v nádeji, že sa nám nič zlé nestane. Prešli sme v pohode. Na konci osady nás s požehnaním na cestu vyprevadil starší rómsky pár. Neviem, či to má na svedomí pozitívne myslenie alebo požehnanie Rómov, ale hneď za osadou sme chytili stopa. Vyviezol nás k reštaurácii na Košiarnom briežku, kde sme kolalokovou limonádou (kolou) doplnili zásoby energie a vyrazili. Požehnanie ešte malo svoju silu, lebo sme chytili ďalšieho stopa. Až keď sa otvorili dvere, pochopili sme, že naša púť skončila. Posádku tvorili „nevaďák“ Bulle s manželkou Detkou a Tulipán. Vtisli sme sa k nim do auta a o pár minút sme už zalomili palec so šerifom T.O. Nevada Texim, Vlnkou a ostatnými kamarátmi. Spoznali sme ďalšie legendy z histórie trampingu, o ktorých sme doteraz iba počuli (Interpol, T.S. Balvan, T.S. Texi…). Po výbornom guláši sa rozbehli súťaže. Vzduchom svišťali sekery, nože, šípky, broky, šípy a laso, ktorým sa súťažiaci snažili uloviť poleno. Nik sa neulieval. „Nevaďáci“ sú známi svojou neúnavnou hravosťou, vtipnosťou, tvorivosťou a vymýšľaním. Je radosť podľahnúť ich nápadom. Keď na bojovom poli nastal mier a všetci zložili zbrane, prišiel rad na vedomostnú súťaž s názvom „Nevadská sova“. To ani nebola súťaž, to bola doslova maturita. Trampi skomprimovaní do štvorčlenných družstiev, strčili nos do papierov a lúštili. Na mape Slovenska určovali nížiny, pohoria, rieky, mestá a hrady. Ešte nik nevytvoril taký dôsledný test z histórie trampingu ako „nevaďáci“. Poznanie prírody a morzeovka nesmeli chýbať. Keď po hodine Jačko zavelil zložiť vypísané a poobžúvané ceruzky, zagánili sme na neho s nevôľou – nestihli sme vylúštiť všetko. Ak by chcel niekto vytvoriť učebnicu trampingu, nech sa láskavo obráti na „nevaďákov“ z Popradu. Metodiku už majú vypracovanú.
Keď svetlo odovzdávalo žezlo tme, 25 trampov oboplo pagodu a osadníci so šerifom pevne zovreli v rukách fakle, aby so všetkou poctou zapálili 47. výročný oheň svojej osady. Ja osobne som na túto chvíľu čakala presne štyridsaťsedem rokov. Každý trampský oheň je iný. Každý má svoje špecifiká. Nevadský je okorenený humorom, a preto prím pri ohni malo „veselé rozprávanie“. Táto osada má humorné príbehy na rozdávanie. Počuť spievať osadnú kapelu T.O. Nevada sa rovná účasti na starodávnej Porte. Niet divu. Mnohí sú odchovanci na Ozvenách ciest. Nádherné autorské texty, zladené hudobné nástroje a dvoj až trojhlasy – to už sa naozaj dnes nevyskytuje ani na Porte. Ale rovnako, ako niektoré poklady zostanú navždy schované v podzemí, tak aj túto osadnú kapelu je možné počuť iba hlboko v lese pri kamarátskom ohni. Nedeľné ráno nieslo do dolín ozveny pozdravu „Ahooooj!“ a dlane sa pečatili zalomením palca.
To sme ešte netušili, čo nás čaká a, že „púť Santiago de Nevada“ ešte len začína. Inak to byť ani nemohlo, pretože neprejsť tvrdou skúškou „nevaďákov“ znamená nespoznať osadu. Viac ako desať kilákov poctivého šliapania s plnou poľnou. Tie najšťavnatejšie mraky nad hlavou, dážď, ktorý lámal konáre a kmásal listy. Ľadovec, ktorý vytváral súvislú vrstvu tak, že mokré nohy boli po členky naložené v ľade. Cesta sa premenila na vodný tok. Mračná nad nami mali zrazu úsmev šerifa Texiho. A keď sme do oblakov poslali odkaz „Texiiiii už dosť!!!“, tak nám bolo ešte pridané. Necelý kilometrík pred rampou prišiel na pomoc Bulle so svojou posádkou. Sedačky v aute sme im zmočili iba na chvíľu, pretože rampa bola zamknutá a náhoda pridala žartík navyše – kľúč nepasoval. Opustili sme autostroskotancov a kráčali do nitky mokrí na Košiarny briežok. Teraz sme kašlali na kolaloku, rubli sme do seba poctivý veľký rum, aby rozprúdil telo a naštartoval myslenie. Privolaný taxík nás na poslednú chvíľu, skratkou, tryskom cez rómsku osadu hodil na práve prichádzajúci vlak. Prilepili sme sa na sedadlá a s hrdosťou prehlásili, že to bolo krásne, úžasné, adrenalínové a nezabudnuteľné. „Nevaďáci“ vďaka, bolo to super. Odteraz sa nás nezbavíte.
Jana „Amazonka“ Matzová
