(*26. 4. 1922 – †26. 8. 2019)
Vladimír Domes sa narodil 26. apríla 1922 v Tvrdošíne na Orave. Po presťahovaní sa rodičov do Bratislavy a ukončení štúdií sa zamestnal v spoločnosti BEUS (neskoršie Dopravný podnik mesta Bratislavy), kde strávil vyše 40 rokov. Pracoval na rôznych pozíciách, najlepšie sa ale cítil v oddelení propagácie. Tam mohol využiť svoju veľkú kreativitu a nesporný výtvarný talent. Krásne kreslil, maľoval, vyrezával z dreva, fotografoval, písal verše.
Tiež bol výborným kuchárom, povestné boli jeho bryndzové halušky alebo palacinky, varil rád častokrát aj v skorých ranných hodinách.
Bol to človek a kamarát s veľkým srdcom. Od detstva bol v rodine vedený k láske k prírode a k športovaniu. Nezabudnuteľné boli jeho víkendové spoznávania krás Slovenska. Bol tiež aktívny v radoch športovcov, predovšetkým tenistov a vodných motoristov.
Neprehliadnuteľná bola jeho činnosť v trampingu, kde sa jeho stopa stala nezmazateľnou. Pod prezývkou Malé Vajco – Pinkerton bol od svojich chlapčenských rokov členom významných bratislavských trampských osád: Zálesák, El cormorane del Tortuga a Yucatan, ktorej sa neskôr stal šerifom. V staršom veku, v čase režimu, ktorý nedovoľoval stretávanie sa viacerých ľudí, bol organizátorom stretnutí trampov, ktorí kedysi ako mladí chlapci stáli pri počiatkoch trampingu u nás. Dnes to znie neuveriteľne, ale aby nemali problémy so štátnou bezpečnosťou, tak bolo treba tieto stretnutia zvolávať pod rôznymi krycími názvami. A to robil Pinkerton pozvánkami – napríklad na „turnaj v stolnom tenise“, vytlačenými v práci, či pomocou známych. Táto partia si dala neskôr názov Old boys. Pinkerton ako vedúca osobnosť Old boys bol jedným zo zakladateľov Tramp clubu Bratislava, ktorý funguje už 30 rokov.
Bol medzi prvými slovenskými trampami, ktorí dostali Hawkinsovu placku – ocenenie kanadských trampov – emigrantov.
Vynikajúco zapísané poznámky a vzácny archív fotografií, na ktorých Pinkerton zachytával slovenský tramping od 30. rokov minulého storočia, mu slúžili ako podklad k napísaniu spomienok a zážitkov. Je to neoceniteľný textový aj fotografický dokument približujúci toto obdobie. Bol uverejňovaný na pokračovanie v Trampskom spravodaji – mesačníku Tramp clubu Bratislava, pod názvom „Vander do spomienok viac ako 50-ročných“. Pinkerton ich písal ako vyše 80-ročný. Spomínanie zakončil týmito vetami:
Kráčam cestou spomienok a prichádzam na jej koniec. Nachádzam na nej odkaz mojich kamarátov, s ktorými som si v ranných časoch bratislavského trampingu naplnil romantické chvíle prežité v prírode. Sformovali môj a aj ich život v rodine, v spoločnosti, v povolaní. Aj v tomto mojom matuzalemskom veku rezonuje vo mne odkaz a rád ho zanechávam našim nasledovníkom:
Každý z nás uctieval to, čo nám dáva príroda a čo nám dáva odhodlanie ju ochraňovať.
AK SI ČLOVEK PODROBÍ SVOJU VNÚTORNÚ PRÍRODU, TÁ VONKAJŠIA SA MU ODVĎAČÍ.
Odchodom Pinkertona odišla jedna z najvýznamnejších osobností slovenského trampingu. Berme si my, mladší o 20, 30 či viac rokov, z takýchto osobností príklad. Príklad v tom, ako možno celým svojím životom a správaním sa napĺňať základné princípy trampingu: lásku k prírode, umenie v nej prežiť vo voľnom čase a kamarátstvo. Tak ako žil a správal sa aj Malé Vajco – Pinkerton.
Česť Tvojej pamiatke!
Informácie o staršom bratovi poskytol brat Luby, doplnila Andy Bábovka, september 2019
Foto: Pinkertonov archív; grafické prvky a označené fotky sú použité z Kroniky trampských osád (Trampnet, Pekelník, 2018)
Výber z Pinkertonových spomienok o období tajného stretávania sa trampov v 50.-60. rokoch 20. stor. (krátené):
Pokračovali sme v tom neprajnom období každý svojím spôsobom. Spolu s Redom Rudom Stolárom z osady Utah, jednou z tých kompaktných osád, čo prelom režimu prežili. Utah sa stal takým informačným trampským strediskom, cez ktoré šli skoro všetky správy o dianí v osadách, tlačili sme oznamy a pozvánky kto, čo a kde poriada. Darilo sa to tak, že ako zamestnanec Dopravného podniku na plánovacom oddelení som mal k dispozícii rozmnožovací stroj na blany, na ktorých sa rozmnožovali úradné oznamy ale aj upomienky čiernym pasažierom MHD. A mojim rizikovým pričinením aj tajné texty oznamov a pozvánok pre trampov, ktoré priniesol niekto z kamarátov, keď sa malo niečo diať. Text som opatril som signom M.V. To aby pri otvorení obálky príjemca vedel, že to nie je z Ministerstva Vnútra, ani upomienka pre čierneho pasažiera na zaplatenie pokuty, ale že to posiela Malé Vajco. Pridal som firemné obálky, zaniesol do tlačiarne Redovi, ten na ne natlačil adresy a na náklady podniku spolu s upomienkovými obálkami poslal poštou adresátom.
Spočiatku sme sa stretávali náhodne, neskoršie pravidelne na rôznych miestach v meste, alebo u kamarátov, ktorí takúto možnosť mohli poskytnúť. Raz to bolo v Rači vo vieche, inokedy v krčme na Slamenej búde, ale najčastejšie u Puleca Osa Svobodu v jeho chatke na Ahoji alebo u Poldu Hanusáka a Boba Kolárika v ich rodinných domoch, ktoré mali na okraji Bratislavy. Takto sme sa stretávali dlhé roky. Nebolo zvláštnosťou, že na týchto stretávkach sme sa dohodli, že niekam vyrazíme. Týmto sme docielili, že sme nestratili kontakt so živým trampingom a potešilo nás, keď sme zistili, že osád neúrekom pribúda a že sme medzi tou trampskou omladinou vítaní.
Takto to chodilo dlhú dobu. Nezaobišlo sa to bez pozornosti ŠTB zásluhou tiež „trampov „infiltrovaných medzi nás a výsledok sa dostavil. Boli sme často predvolávaní na“ priateľský pohovor“, ktorý k ničomu neviedol a tak pritvrdili. Zasahovali na potlachoch, zaistili účastníkov, podrobili výsluchom, zabavili trampské kroniky a aj časti výstroja. Vo vyšetrovacej miestnosti na stene visela veľká mapa Malých Karpát s takmer presným vyznačením trampských kempov, búd, dokonca trás kadiaľ trampi vandrujú.
Tramping ale prežil v tých rokoch najmä zásluhou kamarátov z osád Florida, Utah, Savana, Granada, Tornádo, Manila, Rodrigo, Karibu, to sú len tie, na ktoré si pamätám, ale bolo ich viac a aj ich stále napriek snahe štátnej moci tomu zamedziť, pribúdalo.
