o tom, ako sa číslo 69 vkradlo do trampského sveta.
Kde bolo, tam bolo, stála raz za tromi horami jedna lúka. Možno by na tom nebolo nič zvláštne, keby tá lúka nebola dlhá. A tak, ako vie v živote zamiešať karty dlhý nos, či iné dlhé veci, tak aj táto lúka zmenila na dlhých 30 rokov život viacerým z nás. Ale nepredbiehajme!
Ako to už býva, každá vec má svoj čas na objavenie. Aj v tejto rozprávke sa stalo, že po slovenských lesoch sa pred 30 rokmi začali túlať rôzne zvláštne, niekedy trochu nebezpečné zvieratká. A na našu lúku prišli Kajmani. Zamilovali sa do všetkého obyčajného, čo na lúke našli a rozhodli sa, že si tu spravia svoje hniezdo – že to bude ich útočisko, ich nový lesný domov. A tam sa vlastne naša rozprávka začína, lebo už lúka nebola obyčajná, ale bola DLHÁ.
Po čase a nebolo to dlho, vlastne hneď na druhý rok, sa spolu s Kajmanmi začali po lesoch túlať losy. Nebolo ich veľa, ale mali rovnakú túžbu a vedeli oceniť jednoduché a krásne veci. A tak sa stalo, že ich kamaráti z T.O. Kajmani zobrali aj na Dlhú lúku. A mladé losy si povedali, že je čas sa usídliť pri nejakom potoku, ktorý vlastne nemusí ani tiecť, len nech je vždy tým správnym prameňom dobrých myšlienok v ich srdciach a tak popri Kajmanoch sa na našej Dlhej usídlili aj Losy od Potoka a nazvali sa T.O. Losí Potok.
Dni plynuli a lúka zažila veľa pekných príhod a stretnutí s kamarátmi z dvoch spriatelených osád. A že sa niektoré z tých príhod nedostali do našej rozprávky? No iste! Lebo tie najkrajšie veci sú písané srdcom a nie perom! Ale keď stretnete nejakého Kajmana, či túlavého Losa, skúste to, spýtajte sa, budú vedieť, na čo treba spomínať. Ale niečo vám predsa môžem prezradiť. Ani neviem, kto to vlastne bol. Možno to nebol len jeden z nich, možno im to v noci pošepkala nejaká lesná víla. Kto vie? Isté však je, že aj Kajmani aj Losy začali túžiť po nejakom skutočnom domove, po „stajničke“, kde by si mohli zložiť svoje unavené hlávky. A tak sa rozhodli! Postavíme zrub! A stalo sa! Po rokoch sa v lese, blízko Dlhej lúky objavil zrub. Bol to ZRUB, ktorý bol dielom kamarátskych rúk. Spoločné chvíle, pot aj myšlienky dokázali to, že to nebola len stajnička, ale niečo výnimočné. Bol to domov schovaný pred celým svetom. Miesto, kde mohli skloniť svoje hlávky, snívať nové sny a keď bolo treba, ukryť tam aj bolesti sveta a liečiť svoje zranené duše v skrytu pred každým a celým svetom. Preto nebolo na svete ani vhodnejšieho mena, ako dostala chalúpka v lese pred zrakmi ukrytá ako SCHOVANKA.
Dni plynuli a o zázračnej sile Schovanky sa dozvedalo čoraz viac kamarátov. Dlhá lúka už bývala nielen dlhá, ale aj plná spomienok na krásne dni a chvíle pre čoraz viac dušičiek. Viete, kedy začnú byť obyčajné veci neobyčajné? Keď ich vezme do ruky alebo srdca neobyčajný človek a začne im dávať dušu. Čím viac sa na Dlhú lúku chodilo a Schovanka počula vždy viac a viac nových príhod, radostí, starostí a pesničiek, tým viac sa tento kút lesa stával čarovným. A po dlhých rokoch si pritiahla Dlhá lúka k sebe ešte jedno výnimočné zvieratko. Koníka appaloosa. Na prvý pohľad malé, nenápadné, podľa vkusu možno zvláštne a možno práve nádherné zvieratko. Neviem, je to otázka toho, či sa pozeráte očami, alebo srdom. A lúka sa pozerala srdcom. Nechala najprv koníka behať, dala mu čas. Koňa totiž treba krotiť pomaly, s láskou a porozumením. A to vedela aj naša Schovanka, ktorá z piesní vyspievaných Kajmanmi a Losím Potokom už čo-to vedela o ľudských dušiach. Preto koníky ani nevedeli, kedy sa to stalo. Len zrazu všetky koníky v stáde cítili, že bez svojej lúky nie sú úplní. A tak si Dlhá lúka skrotila nie jedného koníka, ale celé stádo appaloos a keď sa poradila s Kajmanmi a Losmi od potoka, vzali tieto túlavé potvorky medzi seba a nazvali ich T.O. Appaloosa.
Mladá krv, rozvaha a skúsenosti sú najlepšou hnacou silou pre dobré nápady. Preto niet divu, že sa Dlhá lúka ešte viac tešila prítomnosti kamarátov a z roka na rok pribúdali nielen letokruhy stromom, ale aj zážitky vpísané do týchto letokruhov. Či to boli segedíny v zime, alebo guláše a fazuľovice v lete, pivko, vínko aj to tuhô…. Piesne, ktoré za tie roky počula lúka už môže spievať sama… Ozaj, boli ste niekedy tam? V noci, keď je všade ticho a spí už každé Oko, môžete ich počuť v šušťaní listov, praskaní konárov …to, ako sa kmene stromov snažia do vetra v rytme piesne ohýbať…
Júúj, ale ja som sľúbila rozprávku! Tak ako to vlastne bolo s tou 69-kou? Poviem vám to veľmi krátko, bolo to úžasné! Všetko sa to začalo sprchou. Prečo? Lebo treba zo seba občas zmyť nánosy civilizácie a prísť na miesto čistých duší s tou svojou, tiež trochu očistenou. Oheň, lúka, stromy a kamaráti potom spravili to ostatné. Vyplavili z duše všetko, čo ešte po civilizácii ostalo, až ste po chvíli zistili, že vám neostalo nič, len to, s čím si vystačíte raz aj pred nebeskou bránou. Vlastná tvár a človečenstvo. Gitara znela až do rána, kamaráti nešetrili piesňami, pivkom ani milým slovom. Presne tak, ako si to Dlhá lúka zaslúži. Keď sa brieždilo a mysleli ste si, že všetky príbehy boli dorozprávané a piesne dospievané, nebolo to tak. Vtedy len kamaráti nechali ráno prehovoriť svojim mlčaním ako bezhlasnú modlidbu a prosbu za všetkých Kajmanov, Losov a Appaloosy. Bola to prosba, aby čas, ktorý tu strávia s ľuďmi srdcu ich najbližšími, cítili rovnako. Nie ako párty o pive a guláši, ale ako oslavu priateľstva, pokory a vďaky, že ich Dlhá a Schovanka toľko rokov chránila a počúvala.
I svitlo nové ráno. Slnko sa zobudilo v dobrej nálade a povyťahovalo aj tých najodolnejších spachtošov zo spacákov ešte pred poludním. Nebolo na lúke miestečka, kde by sa neotlačila topánka, či kanada. Deti, kamaráti, gitary a príhody sa prevaľovali z jedného kraja lúky na druhý rýchlejšie, ako sa slnko posúvalo po oblohe. Až prišiel čas zahájenia. Všetkých kamarátov privítal šaman Kačko príbehom a milým slovom, potom šerifovia s gitarami zahrali svoje osadné piesne a kuchár Pepo všetkým naložil. Posilnení kamaráti sa pustili do súťaží. Na svoje si prišli hladoši, pyromani, aj technické typy. Deti zase skákali o dušu po lúke, hádzali šiškové hovienka do Kačkovej prenosnej latrínky, ale aj strieľali z upravených bezpečných pištoliek do plechoviek, z ktorých už potrebný materiál obetavo odstránili kamaráti večer predtým. Celý deň ubehol rýchlejšie ako voda v Losom Potoku a bol tu večer. Kamarát Barnie vykresal oheň, ktorý potom zapálili kamaráti pri zvukoch vlajky vo všetkých rohoch slávnostného ohňa. Ohne sa rozhoreli silou, krásou, pravdou aj láskou ku všetkému, čo sa nedá kúpiť a objať sa dá len srdcom. A potom sa hralo, spievalo, rozprávalo, spomínalo… Všetko bolo tak, ako treba.
Takže už viete, ako prišla 69-ka do trampského sveta? Treba ju 30 rokov nechať rásť v srdci Kajmana, 29 rokov chrániť v duši Losa a nakoniec pridať 10 rokov korenia z kopýtok Appaloos. A máte tajný recept na priateľstvo, úctu a splynutie troch rôznych bytostí v jednu ENTITU spojenú s Dlhou lúkou a Schovankou. A za to vďaka, že sa smiem nazvať ich kamarátkou, lebo cítim, že tam, kde sa dejú zázraky, je priestor pre ďalšie rozprávky.
Masky
foto nájdené u Kviko a Iggyho
