… krajinou máp, ktoré dávno pokryl prach.
Sedem svetielok z čeloviek si hľadá cestu útržkami hmly. Sedem postavičiek rôznych tvarov a vôní, na ktoré zo stromov padá zabudnutý dážď. Svet okolo nás aj v úplnej tme dýcha sýtymi farbami jesene.
Vzduch je plný ticha.
Občas výkrik nočného vtáka.
Dve hodiny ráno.
Znenazdania sa koruny stromov rozostúpia a z výšky 22 metrov na nás hľadí château de Falkensteine. Na vrchole sa nám do tváre oprie severný vietor, kúsok nad hlavou plávajú ťažké mračná, ktoré naberajú smer nekonečná zvlnená krajina. Štrngneme si s obzorom, na ktorom svieti pár stratených svetielok a zalezieme do jaskyne v prízemí hradu.
Legenda o debnárovi z Falkenstein.
Pivničnými priestormi pod hradom v čase polnočnom chodí duch starého debnára, ktorý klope na sudy. Koľkokrát zaklope, toľko súdov vína sa ten rok urodí.
Ráno je šedivé, ale než cigáro stratí šmak, z mrakov zamrká upršané slnko. Kamaráti dospávajú neskorý príchod, a tak keď sa vykochám krajinou tiahnúcich oblakov, idem obhliadnuť dlhé stáročia „stratený“ château Helfenstein.
V tieni Falkensteinu zabudnutý hrad: Helfenstein.
Keď nás naše kroky vyvedú na vrchol majestátnej zrúcaniny hradu Falkenstein, čaká nás pozoruhodná panoráma – zmyselné vlnenie severných Vogéz. Nejeden stráca svoj pohľad v nesmiernosti, čo robí blízkosť bezvýznamnou. A hneď vedľa nás spí zrúcanina iného hradu Vasgovia: Helfenstein. Zabudnutá na mnoho storočí. Málo návštevníkov šliapalo do skromných pozostatkov… stačí však urobiť pár ďalších krokov, ako to urobil takmer pred sto rokmi Adolphe Malye, vedecký a amatérsky archeológ, ktorý vrátil svoje skutočné meno skale, ktorej nazývalo sa iba „Wachfelsen“.
Znovuobjavenie zrúcaniny Helfensteinu
Ako na myseľ vedca prišla myšlienka, že tieto pozostatky, ktoré sa dlho mýlili so základňou vo Falkensteine, boli v skutočnosti nezávislou stavbou? Aby sme to zistili, musíme sa ponoriť do spisov „objaviteľa“ Helfensteinu.
Tento veľký nadšenec miestnej histórie bol na stretnutí v knihách Ein Wasgauherbst. Carl Gruber von Von Schönheit der Nordvogesen (1909), zmienka o stratenom hrade, ktorého zrúcaniny už neboli lokalizované. Kniha tiež cituje niektoré kúsky histórie pevnosti, pomenované Helfenstein, ktoré boli predmetom mierovej zmluvy uzatvorenej v roku 1328 za Fridricha z Saarwerdenu s pánmi z Falkensteinu. Navyše, v tej istej práci je Helfenstein vyhlásený za zničený v roku 1437. Tento objav knihy bol východiskovým bodom Malyeho vyšetrovania, ktorého húževnatosť bola odmenená.
Prvým krokom vyšetrovania bolo hľadať v dielach zmienku o tomto názve, ktoré už nezostali ani v spomienkach miestnych obyvateľov. JG Lehmann to však už spomínal v roku 1878. Geografické označenia obmedzujúce výskum, ktoré mal Malye vtedy, boli viac ako neurčité. Lehmannova práca naznačila, že hrad sa mal nachádzať v susedstve Falkensteinu smerom na Sturzelbronn. Tento posledný prvok a zmienka o dedine, v ktorej sa nachádzajú zvyšky známeho opátstva, viedli Malye najprv k predstave, že pozostatky Helfensteinu mali byť na polceste medzi Falkensteinom a Sturzelbronn.
Jedného dňa však odišiel v máji roku 1927 do Falkensteine, aby sa tam pokúsil nájsť stopy prehistorických leštičiek. Využil tento prieskum, aby pokračoval ďalej na východ na rovnakom hrebeni. Sto metrov od neho bol ohromený objavením skaly, ktorá sa mu na prvý pohľad zdala iba náčrt opevnenia. Keď však prešiel miestom, ktoré sa vyznačovalo obrovským kubickým monolitom, identifikoval všetky murované alebo skalné prvky skutočného vasgovského hradu a otočil sa k údoliu Sturzelbronn.
Po jeho návrate, poznačenom jeho objavom, ale plný pochybností, analyzoval rôzne zmienky o hrade a dospel k záveru, že Helfenstein má byť v bezprostrednej blízkosti Falkensteinu.
Keď opustíte Falkenstein, za veľkým priekopom vykopaným v skale, musíte prejsť sto metrov, aby ste dosiahli novú priekopu rovnakého typu. Toto je Helfensteinova medzera, ktorá čelí Falkensteinovi. Prítomnosť týchto dvoch priekop je už prvým vodítkom, čo je dôkaz, že išlo o katastrálnu entitu odlišnú od Falkensteinu.
Pri výstupe na kopec prichádzame na chaotické miesto, zapletené s kameňmi, oknami alebo dverami, v ktorom sa racionálnosť stredovekých múrov objavuje len ťažko. Ak sa však pozriete bližšie, na zemi si môžete prečítať rozmiestnenie zámockého dvora na severe lemovaného budovami a rohovou vežou na juhu. Na východ od tohto nádvoria stojí impozantný pieskovcový monolit kubického tvaru. Je zvláštne, že je skala vyhĺbená na sever a na juh a na západnej strane je hrubý výrez kamenných blokov.
Na východnej strane je vidieť schodisko, ktorého prístup už nie je možný. Podľa Malyeho opisov je toto prvé schodisko sprevádzané druhým schodiskom. Široké a pohodlné umožňujú prístup k hornej plošine. Je tu cisterna a studňa veľkej hĺbky. Skala je úplne zjazvená otvormi vpustov, ktoré kedysi obsahovali lúče štruktúry podporovanej skalou.
Pôvod tejto stavby naráža na ticho histórie. Malye predpokladá jeho pôvod v IX. alebo X. storočí. Pokiaľ ide o jeho zničenie, dátum 1437 je terminus ante quem. Pozorovanie miesta však prinúti Malyea objasniť vlastný názor. Dispozícia zvyškov stien, ktorým dominujú veľké balvany môže byť iba výsledkom zemetrasenia. V kronikách sa však uvádza dôležitá udalosť tohto typu v roku 1356.
Nakoniec je zaujímavé pozrieť sa na samotnú etymológiu názvu hradu. Nezdá sa uspokojivé nájsť ľahké vysvetlenie v slovese helfen, „help“ v nemčine, ako pôvod mena Helfenstein. V skutočnosti nie je sloveso obvyklé v názvoch pevností. Helfenstein mohol slona evokovať. Rovnaký princíp nachádzame aj v stredonemeckej nemčine s výrazom označujúcim slonovinu: Helfenbein. V tomto prípade pojem Helfen pochádza prirodzene od názvu Helfant. Je preto celkom možné, ako to pochopil Adolphe Malye, že existuje odkaz na pachyderm, pravdepodobne kvôli masívnej forme skaly, ktorá slúžila ako základ. Vzhľad zvieraťa navyše inšpiruje silu, najmä preto, že v stredoveku to bola len veľmi nepresná predstava o tom, čo je slon. Tento predpoklad sa zdá byť dosť konzistentný a vyjadruje rovnakú logiku, ktorá robí Falkensteina sokolom.
Vymazanie Helfensteinu z histórie
Ak Helfenstein konečne opustil spomienky na mnoho storočí, je to z niekoľkých dôvodov. Najprv sa stal obeťou času. Jeho skoré zničenie nechalo čas zabudnúť na svoju prácu. Navyše postupné miznutie jeho múrov nepochybne slúžilo ako pohodlné „lomy“ z kameňa pre susedný Falkenstein. Nakoniec musíme v bezprostrednej blízkosti Falkensteinu vidieť najúžasnejšie zatmenie existencie Helfensteinu.
To čo nachádzam, je ohromný monolit zjazvený časom. Drobný previs s miniatúrnym ohniskom zasypaný žltnúcim listím a schody, ktoré symbolicky nevedú nikam. Postojím v tichu, nepatrný ako padajúci list. Pozbieram preto niečo suchého dreva na oheň, aby som mohol kamarátov zobudiť vôňou kávy s rumom.
Od Étang du Fleckenstein, kde nás privítala zamknutá krčmička, stúpame cez vrstevnice do sedla Gimbelhof. Údolie pod nami je stále nižšie, chodníček medzi stromami kľukatejší a v mokrej tráve na nás červeno mrkajú hlávky muchotrávok. A prvé spadané plody jedlých gaštanov ukladáme do vrecák vojenských búnd, až v sedle narazíme na krásny mohutný jedlý gaštan a to už nám vrecká nestačia. A aby tej radosti nebolo málo, hneď kúsok od stromu otvorená hospůdka s dobrým pivom a ešte lepším vínom. A to je dôvod vyzliecť gitaru do naha a poďakovať Pajdovi za toľko šťastia a modrú oblohu.
So súmrakom dokráčame na château Lœwenstein, zamávame zapadajúcemu slnku a pokračujeme na ďalší hrad vzdialený pár desiatok metrov – château Hohenbourg, kde pod hviezdnou oblohou rozložíme svoj camp. A francúzskou tmou sa nesú staré vandrácke songy a pahreba je stále plná tých najlepších gaštanov na svete. A dodnes neviem, čoho bolo viac.
Modré ráno. Na hradbách posedávajú a raňajkujú francúzski skauti a mlčky sledujú, ako im Horác hrá „Ráno bylo stejný“ na dobrú chuť. Dopečieme gaštany, ktoré sa zatúlali v deravých kapsách a zamávame novému campu na prvom nádvorí.
Biela Pani z Hohenburgu.
Hrad obklopuje veľmi smutný príbeh. Stačí se vydať z Hohenburgu na Wegeinburg. Chodník zostúpi k malému priechodu, ktorý označuje hranicu medzi Nemeckom a Francúzskom. Tesne pred dosiahnutím priesmyku minieme to, čo bolo, nie je to tak dávno, hojný zdroj vody. Dnes, s postupným vysychaním prameňov, je to len malý pramienok, skôr kvapiek, ktoré padajú na okraji Maďdebrunne. Pokiaľ je zdroj slávny, je to preto, že bol svedkom nešťastnej lásky. Páni z Wegeinburgu a Hohenburgu boli dlho nezmieriteľnými nepriateľmi.
Stalo sa však, že se Damoiseau Robert de Wegehiburg zamiloval do Edwige, dcéry Hohenburgského pána. Táto láska sa zrodila náhodou. Jedného dňa, keď Edwige snila blízko tohoto toku, vyskočil mohutný diviak a zaútočil na ňu. Robert, ohnivý lovec, ktorý prenasledoval zviera, na nič nečakal a úderom kopie ho zabil. Bolo to teda zrodenie krásnej lásky. Obaja mladí schovali svoju idylu, ale pravidelne sa stretávali, aby si vymenili sladké slová. A idylka trvala až do dňa, keď pán Hohenburg prekvapil svoju dcéru v náručí syna odvekého nepriateľa. Prevládol hnev a zabil Roberta mečom v srdci. Edwige neprežila svoj zármutok, okamžite sa zrútila a zjednotila sa so svojou milovanou smrťou. Lekná, ktoré kvitli na rybníku, okamžite zmizli. Tráva zožltla a kvetiny sa na jar neodvažujú vyrásť. Od toho strašného dňa tu rastú každú jar dva zhluky vzácnych nezábudiek. V Alsasku sú tieto kvietky nazývané „Vergissmi nit“, Nezabudni na mňa! Nie je neobvyklé, že za určitých nocí, keď sa mesiac schová za mraky, tu môžeme vidieť biely tieň plávajúci okolo Maidbrunnu; je to duch Edwige, ktorá opúšťa podzemie Hohenburgu, aby sa vrátila na miesta svojej lásky. Tam spieva sladké náreky a mieša svoje slzy so zrkadlom vody. A jej hlas pomaly letí ako šepot vetru, aby svojou krásou prekvapil neskorého chodca.
Napijeme sa z toho smutného prameňa a skalnatým hrebeňom Langenfels zostúpime k château de Fleckenstein, kde ochutnáme pár miestnych špecialít a kocháme sa vlastnou pohodičkou. Takže najvyšší čas zdvihnúť kotvy a zapadnúť do lesov s novým dažďom v pätách.
A na obzor plný ťažkých mrakov vypláva château de Frœnsborg. Majestátny vo svojej tichosti. Osamelý. Bičovaný vetrom a vekmi vekov. Niekoľkoposchodový maják večnosti, na ktorého vrchole urobíme malý ohník, s ktorým si hrá vietor a uhlíkmi kreslí po oblohe nepochopiteľné obrázky za zvuku námorníckych songov. Horác sa snaží prekričať kvílenie prírody, ale nakoniec ustupujeme do komôrok hradu a cez malé okná sledujeme veľký dážď. Sedíme v spacákoch, poskakujúci plamienok sviečky olizuje priestor, kolovrátok rumu a piesní, neopísateľná romantika vandráka.
Ráno vypláva naša loď na rozbúrené žltozelené more stromov. Popod jej hladinu kráčame k Rocher des Bohémiens alias Zigeunefrelsen. Skalný hrad, ktorý v sedemnástom storočí mali za svoje sídlo lúpežníci, ktorí terorizovali okolité obyvateľstvo do tej doby a miery, až sa títo zjednotili, vysekali všetky stromy v blízkosti hradu a tieto zapálili. A tak došlo nielen k vypáleniu samotného hradu, ale aj jeho užívateľov. Udalosť túto pripomína soška Strážcu duší umiestnená v jednom z výklenkov v skale. Skala akoby stála s posledných síl. I výstup na samotný vrchol je na hrane. Staré drevené schodíky pamätajú mnoho zím.
Než zahorí oheň na campe Wasigenstein Château Ruiné vydáme sa s blížiacim podvečernom na Maimont.
Maimont, Friedenskreuz a Klingelfels
V roku 1463 bola hora nazývaná Meygelmont. To bolo odvodené z latinského Magnus, alebo keltského Mogalos (veľký). Názov preto mal by znamenať „veľkú horu“. Ďalšie vysvetlenie vedie ku keltskému Mailos – sploštený, čo odkazuje na tvar hory. Maimont je hraničný vrchol, ktorý sa stal známy počas druhej svetovej vojny. Hrebeň bol držaný časťou francúzskych vojakov, keď 13. mája 1940 – v pondelok, vojaci Wermachtu vzali Francúzov do obkľúčenia. Pozícia padla pre nepriateľa po 15-tich hodinách bojov. Mierový kríž Friedenskreuz dnes sedí na skale a upevňuje priateľstvo medzi oboma národmi.
Hrebeňovú líniu tvorí mnoho skál. Napriek významu nie sú zaznamenané do máp. Priamo do skál sú vytesané krásne hraničné stĺpiky. Trochu ďalej stojí stredoveká pevnosť. Bol to Batzendorf, kto ju vystaval v nepokojných rokoch 1250-1273. V roku 1347 sa vlastníkom stáva Henri de Fleckenstein, aby o dve storočia neskôr stal sa útočiskom obyvateľov obce Obersteinbach v strašnej vojne tridsaťročnej.
Klingelfels vďačí za svoje meno legende. V skale, ako niektorí tvrdia, je počuť zvon. Je to hraničné miesto, zdroj častých konfliktov. Pravidelne sa tu stretávajú duše vojakov na priateľské posedenie, kde znova prežívajú spomienky na bitky. Niekedy, keď vietor vytvára bojovú atmosféru, je počuť rinčanie brnení a mečov. Zvuk ten je však tak ďaleko, že pripomína vyzváňanie zvonu.
Hraničná značka číslo 10 je označená dátumom 1826. B znamená Bayern (v tej dobe bolo územie súčasťou Bavorska). Pred B je F v nižšej kazete než ostatné znaky. V skutočnosti existovalo E pre Elssas. Po roku 1870 bolo pôvodné F zmenené na E. Toto bolo opäť zmenené na F, keď sa Alsasko znova stalo súčasťou Francúzska.
Času je málo a voda stúpa… spievam si do kopca, keď vlastné kroky strácajú sa v tme. Pred dažďom sa schováme pod nekonečnými prevismi Altschloss felsen – Staré hradné skaly, 1500 metrov dlhá skalná stena osídlená podľa objavov už v dobe halštatskej a rímskej, rovnako ako doklad o stredovekom hrade z 11. storočia. V časoch našej prvej návštevy bolo tu množstvo flekov s ohniskom. Dnes ani pamiatka. Nájdeme teda vhodný previs a urobíme malý ohník, ktorý ráno zase zasypeme, aby po nás okrem uležaného piesku a pár šupiek gaštanov nezostala ani stopa.
Do rytmického dažďa počuť streľbu z niekoľko kilometrov vzdialeného vojenského priestoru Bitche. Hmla ako závoj dokresľuje atmosféru tohto pieskovcového chrámu. Dívajú sa na nás zo zvetralých hornín oči škriatkov, lesných tvorov dobrých, či zlých. Tajomný les elfov, kde sa dá túlať celé hodiny.
Legenda o bielej dáme z Greifenstein.
V Saverne roku 1858 žil sklenár, ktorý po veľa rokov chodil každú nedeľu ráno na hrad Greifenstein. Tam sedel na skale a hral na flažolet. Keď tu zrazu na zničenej veži objavila sa dáma odená celá v bielom, ktorá ho sprevádzala na flaute.
Sklenár sa preukrutne preľakol, ale keď sa osmelil, zavolal na prízrak: „Nemožné! Neprichádza na myseľ!“
A dáma si povzdychla: „Skôr k Bohu! Že nemôžem skočiť na dno tohto údolia a skončiť svoje trápenie.“
„Ste tak nešťastná?“, opýtal sa sklenár ľútostivo.
„Viac, ako si dokážete predstaviť“, odpovedalo zjavenie. „V hrobe nenachádzam žiadny odpočinok. V dobách keď som žila, môj život bol plný chamtivosti a márnosti. Na tomto hrade schovávam svoje poklady, za ktoré som bola prekliata. A moje utrpenie nemôže skončiť. Nebeská kliatba ma kvôli mojim hriechom každý piatok mení v odpornú ropuchu. Vyslobodí ma ten, kto bude mať odvahu pobozkať ma a vziať si zlatý kľúč, ktorý mám v ústach. Budem mať preň tretinu z pokladov, ktoré mám ukryté v jaskyni týchto skál.“ Týmito slovami, ktoré predniesla s podráždeným a naliehavým pohľadom, presvedčila sklenára, aby sľúbil, že sa budúci piatok pokúsi ju vyslobodiť. Skutočne prišiel v stanovenú hodinu, ale keď na skale uvidel obrovskú a odpornú ropuchu s veľkými guľatými očami ktoré žiarili, stratil všetku odvahu a utekal späť do údolia. Od toho dňa sa už nevrátil na hrad Greifenstein a nehral na svoj obľúbený nástroj.
Château Greifenstein bol založený rytierom Meribodom v prvej polovici 12-teho storočia a sú to vlastne dva hrady oddelené veľkou priekopou.
Ropucha žiadna. Zato asi tridsať francúzskych dôchodcov z turistického oddielu, ktorí sú na tom zo silami evidentne ďaleko lepšie ako my. Nedáme sa zahanbiť a po hodine ich dobiehame v Grotte de Sain Vit – Jaskyňa Svätého Víta. Do nej roku 1493 a 1518 zo Štrasburgu násilím previezli chorých, ktorých pochytila táto tanečná mánia, aby ich podrobili ceremónii exorcizmu. Chorých, ktorí tancovali do vyčerpania previezli silou do jaskyne pri Saverne, aby tak ukľudnili hnev tohoto svätého. Jaskyňa je cieľom pútí, ktoré siahajú až do polovice 15-teho storočia. Jaskyňa má stále väčšiu povesť pre svoje „terapeutické“ schopnosti.
Na nás nemá účinky žiadne a na Horáca, ktorý si pod krížom pospí, už vôbec nie.
Naše modlitby na chvíľu pomohli a Hohneck – tretia najvyššia hora Vogéz, sa topí v modrej oblohe. V Ferme Auberge du Schiessroth si pochutíme na domácich syroch a klobáskach a salámkach a dobrom víne a parádnych výhľadoch na ľadovcové jazero. Miestny trhači skalných masívov neveriacky hľadia na naše usárny a my len blahosklonne s plným bruchom pokyvujeme hlavou v zmysle – čo vy viete o ťažkom živote trampskom.
Ten sa mal dostaviť zanedlho. Po pokojnom večernom ohníku skrytí v krásnom údolíčku zapadanom listím, s trpaslíkmi začarovanými do bielych kameňov s mohutnými bradami lišajníkov, prišlo ráno s víchricou a divokým dažďom. Keď začnú okolo poludnia padať konáre zo stromov, je to dostatočný dôkaz poponáhľať sa s balením. To najhoršie divočenie prečkáme v provizórnom prístrešku pri chate Frankenthal, pozorujúc flegmatické kravy.
Na ohníku, ktorý sa podarilo Pavlís urobiť zo suchých drievok artefaktu vytvoreného neznámym umelcom na tému: čo viem urobiť z drievok, točíme ešusy s čajom ako pivá u Pinkasů.
Hora kvíli.
Hora žije.
My tak na 90 percent.
Návrat na hrebeň je ako odmena. Celá hora je naša. Vietor nami lomcuje, Kašíkovi skoro nenávratne berie klobúk a všetci sa s času na čas strácame v popadaných oblakoch. V chate na vrchole Hohneck na nás dosť udivene hľadia, že skadiaľ sme spadli. Celý horský hotel je náš! Miestne párky sú luxusné a pivko je ako živá voda. Dobre nám je v tom nečase uprostred raja.
Na poslednú noc nás cesta vedie späť na château de Falkenstein. Zastavíme sa ešte v malebnom mestečku Equisheim a na slimáčiu pochúťku v Hunawihr.
Dážď šrafuje krajinu za oknom, a tak si dávame na smútok a clivotu vína. Falkenstein je rovnako tichý ako prvej noci. A tak klopeme na sudy dní, ktoré máme za sebou.
Kiež by sa urodili ďalšie.
Rovnako dobré.
Rovnako spoločné.
Krajinou máp, ktoré pokryl prach, putovali: Fredy, Saša, Kašík, Sašenka, Horác, Pavlís, Joko.
fotili a písali: Pavlís & Joko
škoda pekných fotiek, keď sú malé, tak vo väčšom tu: www.zonerama.com/TZSEVERKA
