Trampská osada Severka (Stará Ľubovňa, 1990) sa na jar roku 2020 rozlúčila s kamarátkou Elou a kamarátom Šípkom, ktorí sa pobrali na svoj večný vander.
Eulália „Ela“ Štefanová (1956-2020)
pôsobila ako dobrovoľníčka, neskôr profesionálna pracovníčka a odborníčka v oblasti ochrany prírody a tvorby životného prostredia, ale aj na poli environmentálnej výchovy v Humennom a Starej Ľubovni.
Kamarátku Elu som spoznal po príchode do Starej Ľubovne (1990), kde začala združovať a viesť ochranárov v rámci SZOPK , neskôr cez Združenie ochranárov Severovýchodného Slovenska PČOLA, často aj na úkor svojho zdravia, času a rodiny. Od začiatku spolupracovala aj s našou Trampskou osadou Severka pri organizovaní Dňa zeme, Tábore ochrancov prírody, či iných ochranárskych aktivitách. Stála pri vzniku firmy zaoberajúcou sa zberom a separovaním druhotných surovín EKOS. Občas obohatila príspevkom aj SEVERKU spolu s jej manželom Palim „Ropákom“ Petrášom (napr. č.2/2017 – str. 8), kde čitateľom predstavila knihu, ktorá sa jej bytostne dotkla – Myslieť ako hora. Po 25. výročnom ohni (2015) Ela a Pali vyjadrili záujem stať sa členmi T.O. Severka (SL) a stali sa čakateľmi. Mali byť prijatí v r. 2020 na potlachu k 30. výročiu vzniku osady…
Svoj život v boji so zákernou chorobou Ela ukončila 19. 3. 2020 vo veku 63 rokov. Bude chýbať dcéram, vnúčatám, manželovi Paľkovi a nám všetkým. V mojich spomienkach zostane taká, ako na priložených fotografiách – usmiata, pracovitá, cieľavedomá a neúnavná hlavne v propagácii a realizovaní všetkých „zelených projektov“ či pri práci s najmladšou generáciou ,kde sa cítila najlepšie.
Spomeňte si na ňu, ak ste ju poznali a venujte tichú spomienku.
Spomienky na Elu a Ropáka alebo Jeseň života ochranárov so srdcom…
(útržky z mailovej korešpondencie posledných mesiacov)
- Pekný jesenný deň všetkým (3. 9. 2019, St. Ľubovňa)
Nikdy som ja a ani Eulália nežili „akože“ a nedeje sa to ani v týchto dňoch, to vás ubezpečujem. Poznáte nás. Napriek tomu, že riešime veľmi intenzívne svoj záver života. Žijeme už iba ako „cigáni“ – štýlom, že termín zajtra je pre nás terminologicky: STRAŠNE ĎALEKO. Obaja sme si vyčerpali časovú kvótu pre životné šantenie. Žili sme si životy sťa GOMBIČKA, mali sme šťastie na mnoho priateľov a priateliek, vďaka ktorým sme tak trošku obaja pomohli pri ochrane životného prostredia. Na dnešnej rodinnej rade sa upratuje byt pre prípad príchodu krízového obdobia, keď sa trúfame vzájomne podopierať mimo sociálneho zariadenia – slobodnejšie a voľnejšie. Taký je plán, čo nám z toho vyjde, to nevieme a Tipos by nás ohodnotil ako outsajderov, na ktorých by ste sa nenabalili. Zistili sme pri „prázdninovom upratovaní“ nášho pozemského majetku, že žijeme v nadbytku a koľko zbytočných vecí sme skladovali. Nastal čas, keď sa akosi ľahšie zbavujeme tých „nepostrádateľných“ vecí. A to sme sa považovali za nenáročných a skromných človiečikov. Nielen my, ale aj ľudstvo globálne žije v nevídanej nadspotrebe. Autorita, akou nesporne pápež František je, má rovnako obavy o budúcnosť planéty ako my ochranári a vo svojej sociálne a ekologickej encyklike „Laudato Si“ načrtol ľudstvu cestu k trvalej udržateľnosti. Nemyslíme si, že sa tak stane v krátkom období, ale je to nutnosť a povinnosť všetkých slušných ľudí aj pre existenciu budúcich generácií. Preto verím, že sme prežili užitočne svoj čas na Zemi v ochrane prírody. A nebolo to akože!
- Ahojte, priatelia naši (19. 11. 2019, St.Ľubovňa – Zamarovce)
Sme spolu už 25 rokov a život pred nás stavia nové výzvy, prináša čosi, na čo sme sa nepripravili a nemysleli, a mnohokrát i podcenili, resp. sme nepovažovali za ohrozenie na zásadné zmeny. A ono sa nám to prihodilo 17. 11. 2019, keď sme boli nútení opustiť náš domov, naše mesto, našich priateľov a to veľmi rýchlo. Od 18. 11. sme sa stali zatiaľ dočasne obyvateľmi Zamaroviec. Je nám nesmierne ľúto, že sme sa z mnohými nemohli ani rozlúčiť. Ja som zdravotne už dlhšie nepoužiteľný (opakované dialýzy od r. 2006) a keď sa manželka Elka nečakane pridala ku mne, vznikla situácia, či čakať až si zubatá pre nás príde. A tak sme sa rozhodli spontánne, že nebudeme čakať – vydali sme sa jej oproti. Hlavne to bolo tým, že nás prichýlila v Zamarovciach naša priateľka Emka vo svojom dome a dala nám kľúč od všetkého. Čaká nás veľký boj, a moja manželka je na to pripravená a koná bez veľkých rečí za výdatnej pomoci svojich dcér Lydky a Laury. Za pár hodín tu budeme týždeň. Ela prešla vyšetreniami v rôznych ambulanciách a zdá sa, že progresívny postup nemoci vystriedala remisia / útlm nemoci. Ale nemáme veľké oči a ani vyhrané, môže sa to zmeniť v najbližších hodinách, dňoch, týždňoch, mesiacoch. Ďakujem vám všetkým za pozitívnu energiu a priania – veľmi nám to pomáha a dodáva vieru a silu pri boji so zákernou chorobou. V týchto chvíľach zisťujeme, koľko veľa priateľov máme na celom Slovensku a nechceme ich sklamať a nevzdávame sa, radi sa s vami stretneme aj v budúcnosti. Prežili sme v našej ochranárskej brandži a medzi trampami najkrajšie roky svojho života, a premietame si sekvencie z našich stretnutí s mokrými očami, no dodáva nám to veľkú silu a nádej na prežitie.
- 3, Zamarovce 13. februára 2020, štvrtok 13.13 SEČ
Milí priatelia, už len 24 hodín nás – „notorických“ migrantov, delí od ďalšieho sťahovania do domova dôchodcov s názvom Farma New Zealand.
Slnenie na Zamarovskom slniečku a rozbaľovanie cukríkov pred „Bonapartom“, návšteva psíkov Manyho a Luigiho bolo príjemným rozptýlením, ktoré sa nám tak často nedostáva. Kamarátke Emke nebudeme nikdy dosť vďační za prijatie a trojmesačný azyl. Očakávaná spontánna remisia sa nekoná, ale aj tak verím, že 95 % lekárov sa mýli. V pozícii porazených ako ochranári sme za posledných 40 rokov boli mnohokrát. A naplnili sa slová profesora Ondreja Hronca spred troch rokov, keď mi povedal: „Paľo môj, príliš sme sa „rozdali“, ale napíšme o košických a východoslovenských ochranároch, aby ľudia o nás vedeli, pokiaľ nám to ešte myslí a pokiaľ nám pamäť slúži.“ V podstate ako ochranárov nás s Elou poznali skôr v Európe ako doma. Čo bude ďalej v našom živote ? Ja som mal plány napísať 5 kníh, ale to som zavrhol po zistení, že prišla doba, kedy sa pustím do písania krátkych poviedok (tzv. samizdatov). Prvý zošit venujem spomienkam na svojho otca „Štepený zajac“, ktorý tragicky odišiel z tohto sveta v roku v septembri 1976. K 70-tke chystám knihu s mojimi karikatúrami „Smiech cez slzy“ a vážim si každú chvíľu, keď Vás môžem stretávať a rozprávať sa s Vami. Mám to šťastie, že môj život je permanentne plný ľudí, ktorých si vážim a chválim osud, ktorý mi dožičil stovky takýchto stretnutí. To je zatiaľ všetko, z čoho som sa Vám chcel vyznať. Ako Eulália? To si nedovolím prognostikovať. Bojuje, bojuje, bojuje a všetkých pozdravuje. Srdečne a s láskou na Vás spomína Eulália a Palino – vždy spolu a stále s vami, aj keď už teraz často len symbolicky. Tieto posledné dni trávime takmer 24 hodín spoločne a verte nám, neprežívame „ponorkovú“ nemoc. Takže majte sa pekne a dávajte na seba pozor. A hlavne pamätajte na slušnosť a nezabúdajme, že ten posledný odchádzajúci má zhasnúť …
z archívov a spomienok spracoval: Lucky (šerif T.O.Severka, Stará Ľubovňa)
Štefan „Šípka“ Regec (20.4.1957 – 24.4.2020)
V priebehu krátkej doby na jar 2020 nás opustil ďalší osadník „Šípka“ vo veku 63 r.
Prvýkrát som spoznal Šípku na konci 70-tych rokov v táborisku na Červenom kláštore – Pieniny. Brnkal som si na gitarke, keď ku mne pristúpil a spýtal sa, či mi nebude vadiť, keď bude počúvať. Vyrastal v srdci Pienin, v dnes už neexistujúcej horskej osade Huta, kde dnes vedie z prielomu Dunajca turistický chodník. Načas sa potom naše cesty rozišli. O to vrúcnejšie bolo stretnutie začiatkom 90-tych rokov, keď už býval v Starej Ľubovni a ja som v ňom našiel spriaznenú dušu, hlavne prostredníctvom hudby. Hoci nikdy nebol muzikant, mal celkom obsiahlu, zaujímavú zbierku LP tej našej hudby, a tak bolo vždy o čom hodiť reč.
Bol skôr tichý, vždy pracovitý a ochotný pomôcť. Svoj vzťah k prírode dokazoval účasťou na rôznych brigádach, či prikrmovaním zveri v poľovníckom združení, ktorého nebol členom. Asi najhlbšiu stopu počas takmer 20 ročnej – činnosti zanechal v klube značkárov turistických chodníkov v našom regióne, ktorý viedol Ing. Alexander „Šani“ Ištván, tiež člen T.O. Severka (od r. 2008).
Šípka s nami začal chodiť v druhej polovici 90-tych rokov. V roku 1998 bol prvýkrát na našom výročáku. Do osady bol prijatý v r. 2007 spolu s malou Luciou. V tom čase to boli najstarší osadník a najmladšia osadníčka. Členom bol až doposiaľ, hoci posledné roky pre zdravotné problémy sme ho vídali čoraz menej. Po dlhej chorobe a prepustení z nemocnice zomrel doma v kruhu najbližších – manželky Otílie, syna Radka a nevesty. V našich srdciach a spomienkach však zostane navždy.
Tak teda – Ahoj Šípka, tam pri ohni na nebeskom vandri, kde durkneme dajakého ďáblika* a zahráme Tvoje obľúbené pesničky Šéfe, Guraľu, Shane, Charlie, Tam u nebeských bran a iné.
*voľný preklad: vypijeme pokušiteľa – poldeci
Lucky (šerif T.O.Severka, Stará Ľubovňa)
