Ale nám sa napriek (či vďaka) tomu, podarilo pripraviť ďalšie číslo občasníka Severka. Tí, ktorým už prišlo, či v najbližšom čase dorazí do poštovej schránky, v ňom nájdu tieto témy:
S piesňou „Zelená modrá“ sa vraciame k jaskyniarom a tulákom prostredníctvom slov Bohuša Kortmana. Stopy tulákov vedú k samotárskym srnkám na východe aj rančerom na Orave. Samozrejmosťou sú výročia, tentokrát osád založených v 50. a 60. rokoch. Jednu mladšiu osadu pripomíname aj na stránkach „vytrhnutých“ z cancáku – T.O. Toyeri.
Príbehy, ktoré nestarnú sú tentokrát z Papcun chajdy na Ružíne, ale smelo k nim možno priradiť aj staršiu Timovu poviedku v rubrike Keď nás navštívi múza. Poetické stránky dopĺňajú básničky českých autorov z Trapsavca a romantická spomienka na lekciu slovenčiny. Naopak, do vĺn Ružína pragmaticky načierame v rubrike Na zelenú nôtu pri jeho čistení od odpadu.
Cesty po Slovensku a v Čechách popisujú príspevky, zhodou okolností, z južných hraníc oboch republík – putovanie Slovenským krasom a vander v Novohradských horách. Záver čísla zaobstaráva ešte raz návrat na potlach k 35. výročiu T.O. Rančeri, reportáž z chodníkov Štiavnickými vrchmi T.O. Veselý býk, krátke správy a oznamy.
Príspevky a námety do ďalšieho – jesenného čísla, očakávame už teraz.
D’Ady
Ako malú ochutnávku uverejňujeme Timovu poviedku „Kamaráti“
KAMARÁTI
Navečer sme tiahli okolo chatovej oblasti.
„Keď už sme tu, môžeme skočiť ku Kiwimu. Aspoň si vypočujeme nejakú fajn vykopávku a zohrejeme sa,“ nadhodil kamarát.
„Môžme. Na gitaru je macher, no mne vŕtajú hlavou tí príšerní trpaslíci,“ uvažujem nahlas. „Vieš, v porovnaní s ostatnými chatami má výborný flek, žiadne záhony s kvetinkami, len ohnisko, totem a tí trpaslíci. Vôbec sa k tomu nehodia. Nejde mi to do hlavy, on starý traper a taká masňačina. Minule som sa ho na to pýtal, ale zahral celú vec do autu. Poďme teda!“
„Tam je vzadu, tuším robí drevo.“
„Ahoj Kiwi!“
„Ahoj dorast, ste hore na osade? Poďte ďalej.“
„Ukáž, pomôžeme ti, aspoň sa zohrejeme.“
„Dobre, ponoste to pod prístrešok a príďte na čaj.“
Ako povedal, tak sa stalo. A už sme sedeli pri krbe a chlípali nielen čaj. Prebrali sa najnovšie klebety z lesa. Pampúch sa žení, Bojoví vlci skrotli, už nebojujú, Kimák má, pre veľký úspech, ďalšieho potomka. Ak bude pokračovať, časom z nich môže založiť osadu. Benito si stavia novú podsadu. V zime sa tam chystá sahaganovať. Puco má krpatého psa len na rovný terén. Keby bežal na krátkych nožičkách cez výmoľ, odrel by si podvozok. Dzobovi podrástol noštek. Prebojoval sa z kategórie Nochále medzi Old Raťafáky. My sme kecali, on občas zahral. Vytiahol ich osadnú kroniku. Paráda. Listovali sme stránku za stránkou, no najviac nás zaujali nažltnuté fotografie.
„Počuj Kiwi, niektoré ksichty sa mi zdajú povedomé.“
„To je možné. Toto je Myšino, tento Pokec a vždy so širákom na hlave Dany.“
„No vidíš, vedel som, že ich poznám!“ triumfoval som. „Však akosi mi to nehrá. Tu ich máš ako trampov, zakladajúcich členov osady a teraz sú to obyčajní mastňáci. Tie ich chaty, to je hrozné…“
„Máš pravdu, kedysi to boli dobrí chlapi, no roky ich zmenili,“ priznal.
„Kiwi, povedz, ako to bolo. My sme si z Vás starších trampov vytvorili skoro božstvo. Vždy ste spomínali len na dobré, ale život predsa prinesie aj nejeden kopanec,“ otravoval som.
„No dobre,“ nalial ešte po poháriku, zapálil si fajku, čo robil len vo výnimočných prípadoch a spustil.
„Viete keď sme začínali trampovať, všetko bolo iné ako teraz. Viem, stokrát ste čítali, videli vo filmoch, počúvali v škole aká bola bieda, no my sme ozaj tak akosi viac spolu držali. Každý bol šťastný, keď mohol na osadu niečo priniesť a tam to večer ležérne hodiť do pľacu.
– Kamaráti, dajte si.
Však časy sa menili. Oženili sme sa, núdza pominula i naše nerozlučné kamarátstvo. Myšino sa zamestnal na zahraničnom obchode, Danyho žena nahnala k benzínovej pumpe a Pokec robil mäsiara. Stále potrebovali viac a viac peňazí a do lesa som chodil sám. Potom som si tu začal stavať zrub. Keď sa to dozvedeli ich manželky, vyrástli v susedstve tie nechutné barabizne. Čo mal jeden, musel mať druhý a ešte drahšie. Dany si dal pod okno trpaslíka. Myšino musel mať tiež a o trochu väčšieho. Nakoniec ich štvali aj proti mne. Raz som sem prišiel a trpaslíci stáli pred mojim zrubom. Viete si predstaviť ten bengál? Ženy ich vyhnali na políciu ohlásiť krádež trpaslíkov. Príslušníci prišli, spísali zápisnicu a tým to pre mňa zhaslo. Manželky štekali, boli drzé i na polišov a tých to naštvalo. Pýtali od nich povolenia na stavbu, účty od materiálu, kolaudačné rozhodnutia, proste všetky papiere. Viac som ich na chatách nevidel. Neviem, ako to skončilo, ani ma to vlastne už nezaujíma, len tí trpaslíci ostali u mňa. Ľudia zo žartu vravia, že sú to ich trampské duše, ktoré tu masňačinu už nevládali znášať. Tak ušli ku mne.“
Zobral gitaru a hral. My sme sa ticho vytratili. Prechádzajúc okolo trpaslíkov, pozdravili sme ich našim „Ahoj“. Však sú to aj naši kamaráti.
Timo (1983); ilustrácia Lexo
vyšlo v zbierke Jednohubky z ešusu (Trapsavecké miniatury č. 36; 2014)
