* 3. 5. 1961 Modok (T.O. Michigan, MT 1977 a T.Z. Severka)
Vraciam prianie z kameňa
S kamarátom Modokom sa poznáme už vyše tridsať rokov. To je polovica toho, čo už má odžité. Na prvých vandroch bol väčšinou práve on v partii, s ktorou som zdolávala naše hory. Od neho som dostala svoju prvú celtu, požičal mi s dôverou bežky na zimný prechod cez Martinské hole (stála som na nich druhýkrát v živote), on bol pri mojom trampskom krste pod Rozsutcom a nejaký čas aj súčasťou našej družiny Sov na trampskom tábore. Na potulkách divočinou som ako mladé ucho absolútne dôverovala tomuto chlapovi. Má určite dôveru viacerých kamarátov, ktorí si ho, verím, vážia rovnako ako ja hlavne pre jeho rozhľadenosť, rozvahu, organizačný talent a húževnatosť. Milujú piesne v jeho podaní. A hoci sa občas drží hesla – Najlepšia radosť škodoradosť, aj to mu nakoniec odtolerujú. Bulle a ja nikdy nezabudneme na čierne korenie vysypané na sporák počas zimného vandrovania, keď už sme si všetci zmorení líhali na chajdičke do spacákov. Všakovaké spomienky s tebou Modok má mnoho kamarátov. Na kameň, ktorý si vliekol z najvyššieho vrcholu Malej Fatry, si mi raz dávno napísal k narodeninám, že mi praješ, aby moje úbočia vždy omývalo more lásky a aby som nepoznala osamelosť velikánov. Stalo sa a ja ti za všetkých vandrákov chcem vrátiť prianie. Nech máš stále hlavne tú lásku, pokoj v srdci a tiež potrebný kus zdravíčka, aby si zvládal kopce, ktoré tak miluješ, čo najdlhšie.
Svetluška
Ahoj Modok,
rozmýšľam, čím doplniť Svetluškinu gratuláciu. Ako prvé mi napadá slovo „kamarát“. Taký ozajstný, ktorého len tak hocikde nestretnete a ozve sa vždy v pravú chvíľu. Stretli sme sa pred viac ako 30 rokmi na akciách, ktoré organizovali kamaráti zo Žiliny, Martina, Popradu…, kde si bol ako osadník T.O. Michigan (Martin). Bolo to obdobie bezstarostných vandrov plných nezabudnuteľných zážitkov, ktoré si nosíme v sebe po celý život. Ich súčasťou bol aj nápad založiť trampský časopis.
Tak sme začali vydávať Severku. Modok je jeden zo zakladajúcich členov ako časopisu, tak aj združenia, v ktorom ako štatutár funguje dodnes. Udržať vydávanie toľké roky, to vyžaduje veľké úsilie a Modok má na tom obrovský podiel. Akoby to bolo len včera. Kráčali sme po asfaltke z Vrútok do Strečna na akciu „Trampská žranica“ a v USkách sme niesli prvé nakopírované čísla časopisu.
Potom prišli trampské tábory pod Čertovou skalou a vander vo Fatre, kde sme stretli kamarátku Túlavú Jackie. Tak sme sa zoznámili s Ďatlom a Lesnými škriatkami z Kozároviec. Nasledovala návšteva chalupy – Ďatlovne, kde sa schádzali kamaráti „hraniachtiví“, ktorí už vtedy pripravovali prvé ročníky (nielen) hudobného festivalu. Na scéne sa objavujú ďalší – Kremienok, Maňas, D’Ady a mnoho ďalších. Severkové združenie sa rozrastá o hudobnú zložku „Gran“. Tak prichádza nezabudnuteľné obdobie festivalu „Ozveny ciest“. S Modokom tu viac rokov po sebe začíname a končíme veľké vandre. Po Hrone na kanojkách, aj po cestách na bicykloch, kedy pokračujeme až do Viedne a Južných Čiech.
S otvorením hraníc a uvoľnením režimu prichádza viac informácií o woodcrafte a Modok s kamarátmi ustanovujú kmeň LLM „Ďaleká cesta“. V tom období si zakladá rodinu, s manželkou Katkou má dvoch šikovných synov.
Modok je autor mnohých článkov v časopisoch s tematikou trampingu a woodcraftu, iniciátor slovenských trampských spevníčkov, ktoré sme pripravovali častokrát na chajdách v lese za dlhých zimných večerov, organizátor Severkových večerov, člen Turčianskeho trampského dejepisného spolku Padva, aktívne pracuje na prípravách trampského múzea a mnoho jeho ďalších aktivít ani vymenovať neviem.
Čo zaželať na záver?
Maj stále veselú myseľ a suchý chodník na cestách v našich milovaných horách. Veľké poďakovanie za všetko čo robíš pre druhých – pre nás.
Zalamujem palec, Dilly
