Legendárny tramp Bob Hurikán (Bob Peters), vlastným menom Josef Peterka (21.4.1907 – 2.6.1965) sa stal známym najmä svojimi organizačnými schopnosťami, autorstvom viacerých piesní a predovšetkým autorstvom množstva zošitových publikácií, či knihou Dejiny trampingu.
Bob bol najprv skautom, rovnako ako jeho pražský rovesník J. Foglar. Neskôr viedla jeho cesta k trampingu. Vyučil sa za nástrojára. Ako 23-ročný zablúdil na potulkách až na Blízky východ (podobne ako Géza Včelička). Svoje zážitky spracoval v knihe Cesta do Orientu (1932, 1991). Menej je známa jeho cesta za polárny kruh, medzi Laponcov. Už ako 14-ročný robotník začal písať do viacerých časopisov. V roku 1939 sa stal redaktorom nového časopisu Naše osady, ktorý konkuroval ľavicovo orientovanému časopisu Tramp, vzniknutému na jar, o niečo skôr. V roku 1933 vyšlo dielo Trampské zkazky, ktoré bolo prvým Bobovým pokusom o napísanie dejín trampingu. Zaujali aj publikácie Stopování (1936, obálku upravil Zdeněk Burian), Zálesák od Zlaté řeky (1939), Hoši divočiny (1941) či Stopař Gassidy (1941). Pred vojnou sa stal tiež prispievateľom Poledního listu, písal tam čiernu kroniku. Od roku 1936 mu za 6 rokov vyšlo 16 zošitových, najmä dobrodružných románov. Bob sa stal jedným z mála spisovateľov, ktorí sa písaním dokázali uživiť. Občas ho označovali ako českého Jacka Londona. Ocenený bol najmä jeho Plamen vzpoury (Mexiko v plamenech) z roku 1939. Získal zaň I. miesto v autorskej súťaži a odmenu 15 000 korún, za ktorú začal stavať svoj zrub. Väčšina z jeho diel vyšla v reedícii aj po rokoch 1968 a 1990. Z jeho 18 piesní sú najznámejšie Rikatádo a Hořící savana. Trampskí verejnosť dobre poznala aj spevácke duo Bob a jeho žena Bó. Od roku 1931 za 8 rokov zaznamenali 755 vystúpení, dokonca aj vo Viedni a Berlíne.
Počas nemeckej okupácie Čiech a Moravy Bob založil ilegálnu trampskú partizánsku brigádu, ktorá mala až 10 oddielov. V brigáde boli napríklad Jožka Slavík či Emerich Rath. Podrobnosti o činnosti brigády neboli dodnes publikované. V apríli 1945 Boba zatklo gestapo na základe udania, že blízko svojho zrubu na zrúcanine hradu Stará Dubá ukrýva nejakého Rusa. Našťastie však Bob unikol poprave, ktorá bola naplánovaná na 9. mája, v pankráckej väznici vstúpili ráno do cely namiesto katov sovietski osloboditelia. Dodajme, že keď gestapáci pri zatýkaní Boba prehľadávali jeho zrub, našťastie nezistili, že chodia po podlahových doskách, pod ktorými boli ukryté zbrane s muníciou. Ak by na to prišli, rodina Peterkovcov by neušla mučeniu a vyvraždeniu, tak ako sa to stalo s rodinami iných českých vlastencov.
Po vojne a najmä po roku 1948 nemali mocní záujem vydávať jeho literárnu tvorbu. Traduje sa, že neskôr sa predseda vlády vyjadril, že nejaký Hurikán nám nebude kaziť mládež. Pracoval na stavbe Slapskej priehrady, v geologickom prieskume a na elektrifikácii železníc. V roku 1962 začal chorľavieť a strácať zrak až k slepote. Zomrel v nemocnici v Benešove. Na poslednej rozlúčke s ním v strašnickom krematóriu sa zišlo asi tisíc trampov. Zvesť o Bobovej smrti šírili trampi sami, pretože stručná správa o jeho úmrtí mohla vyjsť v novinách až o dva týždne.
Mrzí ma, že spisovateľ Géza Včelička, ktorého ranú tvorbu uznávam, sa vyjadril pár mesiacov pred Bobovou smrťou v rozhovore pre ostravský Tramp, že vie o jeho ťažkej nemoci, ale že treba povedať, že Bob chorobne túžil po trampskej popularite a sláve a že zanášal do trampského hnutia lacnú sentimentalitu. Takéto tvrdenie môže však byť skôr subjektívnym názorom, než exaktným zhodnotením. Navyše ovplyvnené rivalitou v počte napísaných kníh a piesní, či vášnivými diskusiami, či politika do trampingu patrí alebo nie. Nezdajú sa mi ani rôzne výčitky, že v Bobových Dejinách trampingu neboli spomenutí politicky angažovaní trampi, alebo že písal o úpadku slovenského trampingu po rozštiepení republiky a po nútenom odchode českých trampov zo Slovenska. To kritici ani netušia, že v čase vydania knihy (1940) už druhý rok v Čechách besnelo gestapo v likvidácii odporcov fašistov? A že po marci 1939 Česi prakticky stratili podstatné informácie o tom, čo sa deje za novou hranicou so Slovenskom? Pravdou však je, že Bob ten pokles trampskej aktivity na Slovensku opísal trochu necitlivo a prehnane. V roku 1948, keď prišiel so svojou ženou Bó zaspievať ako hosť na spevácke preteky do Bratislavy-Rače a v roku 1949 navštíviť s kamarátmi aj Tedovu chatu nad Košariskami, bolo o čom debatovať a vysvetľovať si.
Ja som sa o Bobovi Hurikánovi dozvedel od Gusta Trautenbergera-Škohlíka začiatkom roka 1963, na oslave mojich 17. narodenín v Harmónii, v dnes už nejestvujúcom Konibare. Vtedy mi Škohlík daroval malý totem, ktorý vyhotovil známy trampský rezbár Čenda Kopáček, jeden z prvých Ztracenkárov. Zaumienil som si, že sa v lete vydám za Bobom do jeho zrubu nad Sázavou. Lenže vedel som len to, že ten zrub je blízko zrúcaniny hradu. Po dvoch dňoch potuliek popri Sázave som konečne dorazil podvečer k zrúcanine pri Hvězdoniciach, odkiaľ ma dvaja trampi odprevadili hore strmou stráňou v Údolí obrov až k osamelému zrubu v smrekovom lese. Keď sme sa predstavili a jeden z dvoch mojich sprievodcov povedal, že priviedol kamaráta zo Slovenska, Bob vystúpil habkavo dopredu a povedal: „Vítam tě, kamaráde, říkej mi Bob!“ Spoznal som sa aj s pani Boženkou (Bó), so synom Petrom, dcérou Janou a Janom Kulišom-Bonnym. Pri rozlúčke sme sa dohodli, že na jeseň prídem znovu.
Druhýkrát som pricestoval 10. novembra 1963, už nie s trampským vybavením, ale v „civile“, v bielo-čiernom pruhovanom svetri a vetrovke. Odfotili sme sa pred zrubom (ja, Bó, Bob, ich syn Peter a Petrov kamarád Tonda) a objektív som namieril aj na romantický krb v obývačke a kút s vlajkami osady Huríkán a spriaznených osád. Odovzdal som Bobovi dar, plaketu s Indiánom. Bob mi zase venoval zápis, ktorý predo mnou ako slepec kostrbato napísal: „Jime, v trampingu jdi vždy rovně a můj oheň bude o Tvým ohněm. Nevidím, ale trampovat nepřestanu, je to správná věc. Ahoj u táborového ohně. Vám Váš věrný Bob Hurikán, 10.11.1963.“ Poznamenávam, že prezývku Jim alebo Jim Athabaska som si zvolil v roku 1963 a používal som ju aj v trampských samizdatových časopisoch v roku 1968.
Znovu som bol pozvaný na zrub Hurikán, na oslavu Silvestra. Prišiel som k Bobovej rodine s priateľkou a bolo tam aj päť ďalších trampov. Jeden z nich, Břeťa, bol excelentným zábavným spoločníkom. Ale vitalitou a dobrou náladou ma prekvapil predovšetkým samotný Bob. Vášnivo hral na gitare a spieval kopu známych aj neznámych piesní. Ocenili sme, že Bob nás povodil po dome a podrobne vysvetlil, aké historky sú spojená s vecami, ktorými sa obklopil. Večer sa začal prekvapením. Do manzardky, kde sme po dlhej ceste oddychovali, sa vrútili so streľbou z poplašných koltov, s praskotom bičov a výkrikmi kovboji v čižmách. Revali, kde sú tí lupiči koní, ale vzápätí sa smiali na našom úľaku. Celú noc sme spievali české, slovenské i ruské piesne a dosť sa aj pilo. Nad ránom som vytiahol z batohu malý batériový kotúčový magnetofón, ktorý mi zapožičal starší brat, a nahral som aspoň úryvky piesní, ktoré Bob spieval – Hoříci savana a Oči čornyje. Po dospievaní sa ocitli na páske aj Bobove slová o tom, že mu chce už spať.
Som rád, že sa mi naskytla príležitosť spoznať Boba, i keď – žiaľ, až v posledných rokoch jeho životnej púte. Zároveň je škoda, že som bol vtedy iba neplnoletý mladík a moje tri stretnutia na Hurikánovom zrube som ešte nedokázal využiť na interview o viacerých menej známych faktoch Bobovho dramatického, ale plodného života.
pozn. red.: Článok je aktualizovanou verziou Vlkových spomienok na Boba Hurikána, ktoré boli uverejnené v Severke č. 1/2012
Text a snímky Laco Khandl – Vlk
obrázky kníh – rôzne webové stránky
