*2. 8. 1934 – Pivec (T.O. Indián, BA 1947)
T.O. Indián
bola založená v júni 1947 a jej členmi sa stali chlapci Hobo (Poli), Fili, Rolf a Pivec. Prvé čundre boli so skautmi, ktorí vedeli zabezpečiť aj vtedy nedostupné materiálne vybavenie, najmä stany. Lenže výborné myšlienky, na ktorých sa zakladal skauting, boli spojené s drilom (nástupy, niekedy aj poradové cviky, hlásenia a pod.), čo trinásťročným chlapcom nevoňalo. A tak sa osamostatnili na báze trampingu. Problém s nedostatkom stanov a tým aj problém prenocovania sa vyriešil „objavením“ záhradnej chatky rodičov šerifa Hoba na Devíne pod Kobylou. A tak nastalo krásne obdobie veľkej slobody, nepreexponovanej romantiky a hlavne výborného kamarátstva, ktorým boli poznačené stredoškolské roky štvorice chlapcov.
Lenže prišli 50. roky spojené so združstevňovaním aj poľnohospodársky nevyužívanej pôdy (neoplotené záhrady) a najmä so zavedením pohraničného pásma. Vstup na územie v okolí Kobyly nebol povolený a tým skončila prvá etapa osadnej histórie, zachytenej slovom i obrazom v „Denníku“ a „Nočníku“, ktorý sa niektorému z hostí na chatke tak zapáčil, že ho zabudol vrátiť. A tak si zadovážili stany výbavu a začali čundrovať v okolí Bratislavy (Senec, Zochova chata, Pezinská Baba, Kamenný mlyn…). Po pár rokoch sa zamerali na vodáctvo a čundre po Dunaji. Nasledovalo splavovanie Váhu, Dunajca, Lužnice, Sázavy. To sa osada rozšírila o ďalších členov – Buffa, Doda a Bobka. Hostia sa neuvádzajú, bolo ich mnoho a dievčatá nie je vhodné dodatočne prípadne kompromitovať. Rolf bol vyučený optik a tak ako zárobkovo činný za dve výplaty zakúpil osadné kanoe.
Raz pri splavovaní Váhu blízko Ružomberka, došlo k poškodeniu kanojky. Poslali ju vlakom do Bratislavy a rozhodli sa pokračovať pešo na čunder. Keďže všetky veci mali v igelitových vreciach, tak pokračovali s igelitovými balíkmi na pleciach až do Oravskej Polhory.
Neskôr osadníci asi trochu spohodlneli, lebo po divokých vodách nasledoval pobytový tramping pri pokojných vodách – od Zemplínskej Šíravy až po Lipno na Šumave. Buffo bol výborný gitarista a spevák, rozpísal pesničky na trojhlasy, niektoré iba na dvojhlasy. Inšpiráciou boli spevácke výkony osady Florida na speváckych pretekoch v Rači a na potlachoch. Viachlasných piesní bolo v repertoári osady zo dve desiatky a tak nie div, že po prvom večeri pri vlastnom ohni dochádzalo k pozývaniu k ohňom iných trampov, či k improvizovaným táborákom. Zúčastnili sa na potlachu na Happy Days pri Dunaji (r. 1952), na Kamennom mlyne, Granade, Kamzíku, v Rači, Pastvinskej priehrade. Vedeli aj o pokuse osady Unkas a ďalších popredných bratislavských osád o založenie a udržanie STOB (Svaz trampských osád Bratislavy), tieto aktivity sa ale skončili vypočúvaním ŠTB.
Zo siedmych dlhodobých členov osady žije dnes – žiaľ – iba autor týchto riadkov.
Ako osada boli spolu poslednýkrát na ohni nad Račou, v 60. rokoch, asi to bolo na Pasekách v r. 1967, T.O. Manila oslavovala 20. výročie. Potom prestali chodiť čundrovať a Pivec až po rokoch, v r. 1996 bol sám na 10. výročnom ohni T.O. Biely netopier. Pozvali ho osadníci, s ktorými sa poznal z Krpáčova, kde má chalupu. Inak s nikým z trampingu nemal kontakt a tak nevedel o slezinách Tramp clubu. Asi pred ôsmimi rokmi na jednom z country koncertov sa dozvedel o slezinách na Slamke a začal pravidelne chodiť. Vynecháva iba letné sleziny, keď je na chalupe.
pôvodný text: Trampský spravodaj jún 2017,
rozhovor s Pivcom viedla Andy Bábovka
foto: Džipo, historické poskytol Pivec
