* 26. 10. 1952 Timo (T.O. Ondatry, BA)
Timo (sediaci) v kruhu kamarátov pri 40. výročí osady (2011)
Pri príležitosti okrúhlych narodenín sme požiadali Tima, nech sám o sebe niečo napíše. Veď – písať vie (čo už x-krát dokázal, ako sa môžete prevedčiť v texte o kus nižšie) a kto by mal človeka poznať lepšie, ako on sám?
Tak nech sa páči:
V mladosti, od chvíľ, ktoré si pamätám som rád čítal. Nikdy ma nenapadlo napísať básničku, či prózu. Dokonca i v škole som s tým mal problém. Matika, fyzika, zemepis, žiaden predmet pre mňa nebol problém, ale ak bolo treba napísať sloh, juj, to problém bol. Dokonca po dohovore učiteľky som slohovú úlohu musel ukázať mame, až potom som mohol ísť na dvor.
V puberte nás očaril tramping. Na tie roky rád spomínam. Pocit voľnosti s partiou, ktorá to rovnako cíti. Vtedy ma nezaujímala trampská literatúra. Každý víkend von, aj keby buldozéry padali. Potom som stretol na trampe moju životnú partnerku, čo tam po nejakých písaničkách. Však môj zdravotný stav sa stával nezávidenia hodný. Skončil i študentský život, zariaďovali sme rodinný zrub, proste menil som rebríček hodnôt. Do lesa sme s Martou neprestali chodiť, ale už to nebol jediný zmysel života. Po večeroch som počúval našu hudbu, občas si niečo zabrnkal, listoval v albumoch, zháňal staršie trampské časopisy, knihy. Dosť som bol sklamaný trampskými poviedkami v časákoch. Autori zväčša plakali ako nás všetci odsudzujú, nikto nám nerozumie. Tu sa mi dostala do rúk knižka „Potlach“ od H. Vyčítala. Páčili sa mi príbehy Kečupa Toma a jeho psa Vorčestra a najmä poviedka „Nudla“ od Mikiho Ryvolu. Paráda, ide to, len netreba fňukať a hlavne vedieť to napísať.
V rokoch normalizácie, po roku 1968, boli trampské časopisy zatrhnuté. I súťaž Trapsavec dostala zaracha. Začali sme s Martou chodiť na STT (Saloony trampskej tvorivosti TO Anita) do Čavoja. Fantastická atmosféra, nadšenie vystavujúcich nás vcucli. Lenže o rok by sa patrilo prísť s niečím zmysluplným. Zložil som si pesničku, no nič moc, maliari, rezbári, grafici, všetci vystavujúci boli pre mňa nedostižní. Musím niečo napísať!
V Mladom světe som sa dočítal, že Trapsavec predsa bude. Opísal som z kroniky jednu príhodu, predsa ako „autora“ ma pozvú. Prišla pozvánka do Soběšína. Tu sme s Martulou pričuchli k psaveckému dianiu. Páčil sa mi seminár, čítanie ocenených prác pri ohni. Doma som „študíroval“ ocenené práce. Najviac sa mi páčil nečakaný koniec príbehu. Tiež dielko nesmie byť rozvláčne, počúvajúci pri ohni rýchlo strácajú záujem. Tak som niečo uklohnil a vyšlo to. Na STT som dostal ocenenie. Hurá! „…a pak už to jdééé“ spieva Slávek Janoušek. Dostal som ocenenia i na ďalších ročníkoch. Stenu pri počítači mi zdobia tri pekné keramické placky od Aniťákov. Na Saloone som stretol Seňora z TO Estacado z Rožnova pod Radhoštěm. Požiadal ma, aby som mu napísal krátku prózu do samizdatu SEM – TAM, ktorý s kamarátmi vydával. Tiež s osadou vyhlasovali každoročne súťaž o „Dřevěnou hubu“ (próza) a „Totem“ (poézia). V próze vyhlásili tému, na ktorú bolo treba napísať príspevky. Na 10. výročie súťaže bola téma: „Osado, ach osado„. Pri pive na STT som sľúbil niečo poslať. Ľahko sa to pri sude v osadnom bare sľúbi. Doma som špekuloval, trt, nič ma nenapadalo. Už sa blížil termín, uvažovanie som zúžil na poznanie, že to vôbec nesmie byť o osade ako takej, žiadne fňukanie, ale na záver tam treba osadu namontovať. Cestou z práce, vysiac na štangle v autobuse, som dostal nápad. Doma som to hneď napísal, očesal a poslal. Časák SEM – TAM, neskôr i TAM – TAM nerozosielali poštou. ŠTB nikdy nespí, bdie. Každé mesto malo svojho distribútora. Ten v Rožňove vyzdvihol zásielku a doma roznášal kamarátom. Bratislavu zásoboval kamarát Zálesák. Ten zrazu začal k nám častejšie chodiť, lámal ma, že musím ísť na vyhlasovací oheň súťaže. Nakoniec nás vláčik doviezol do Rožňova, cestou na flek sa z kopca na nás hrnula tlupa trampov. Zálesák vypol hruď a oznámil: „Tak som to zvládol, tu máte Tima“. Zalomil som palec s Houlom, Vokounom so Strunkou, Seňorom, proste s celou smečkou psavcov. Keď večer pri ohni mi odovzdali krásnu masku „Dřevěná huba 1983„, ani som nebol prekvapený, už som to tušil. S kamarátmi z Anity, s Mirim a Martou zo Satanty sme to oslávili. Doma ma nenapadlo, že motyka vystrelí a vyhrám. Veď dovtedy tam neuspel žiaden Slovák…
Čas utekal. Naša rodná osada Ondatry mala v roku 1996 25. výročie založenia. Chcel som to pripomenúť, naťukal som do počítača moje staré krátke prózy. Kamarát Pampúch to zasponzoroval, Martula vybavila rozmnoženie a bol na svete môj 1. samizdat The Best Of TIMO.
Potom to už išlo samospádom. 1997 strelené scifi Špiritusový Dany s.r.o. Už som musel pracovať doma. Choroba sa tak rozhodla. Robil som s počítačom, ľahšie sa mi písalo, mazalo. Túto lokálpatriotickú zbierku som rýchlo vychrlil. Písal som o kamarátoch a Košariskách, mne tak blízkych. S ilustráciami túto brožúrku obohatil Lexo a tak to bolo i s ostatnými zbierkami. Za túto som dostal uznanie od Podjavorinských kamarátov, ktorí usporiadavali Trampskú tvorivosť.
V počítači som si vytvoril adresár „Košík“, kam som ukladal napísané prózy. Postupne sa plnil a v roku 1999 z neho vypadol samizdat HAP-ČÍI.
Na prelome tisícročí Brčko lamentoval, že na Slovensku sa nenašiel autor, ktorý by poslal príspevok do Trapsavca. V „Košíku“ v počítači som mal pár vecí, tak som sa na rok zúčastnil a čudujsasvete, vyhral 1. miesto. Potom pribudli dve tretie a miesta a postúpil som do kategórie „Old psavci“. Tu som postupne získal 1. miesto a dve 2. miesta. Dohromady mám na stene šesť ocenení z Trapsavca.
V roku 2002 z „Košíka vypadla zbierka Keď neprší, aspoň kvapká a v roku 2004 môj posledný samizdat Príbehy Trpaslíka Trampulíka. Na jeho záver som chcel pripomenúť šerifa TO Vysoká Vladenka, ktorý nás rýchlo opustil…
V roku 2005 som získal 1. miesto v próze v Literárnej súťaži Severky za ukecanú uesku – Frflošku. V roku 2008 mi Trampské združenie Severka vydalo zbieročku Vander ako malina. Táto ako jediná má ISBN číslo. Ešte v roku 2015 mi usporiadateľ Trapsavca Jan Frána – Hafran v edícií „Trapsavecké miniatury“ ako sv.č.36 vydal Jednohubky z ešusu.
Hádam by aj stačilo, Martula mi podala pivo: „Na tramping a jeho literatúru!“
ahoj, TIMO
z osadnej kroniky
