Tibor “Lobo” Šnajdár (T.O. Kondor Piešťany 1971, Veční vlci, Kamaráti trampskej tvorivosti)
* 30. 10. 1955 – † 20. 7. 2024
Odišiel kamarát,
mráz zostal v duši,
v srdci však spomienka
naveky tlie.
Odletel kamarát
sťa vták v buši,
hlas jeho silný v nás
naveky znie…
Lobo – tramp, horolezec, znalec prírody, ochranár, prevádzkovateľ záchrannej stanice živočíchov Havran, fotograf, spoluorganizátor prehliadok Trampskej tvorivosti pod Javorinou ...
Ešte prednedávnom nám poslal upravenú históriu T.O. Kondor a prisľúbil pomoc pri získavaní údajov o trampských osadách v okolí Piešťan a Nového Mesta nad Váhom. Bohužiaľ, túto prácu už budeme musieť zvládnuť bez neho.
Trampská osada Kondor, Piešťany 1971<_u>
24. december 1971, Vianoce, Štedrý večer, čas pokoja a lásky a v tento podvečer sa v našich mladých sdciach obzvlášť silne rozhoreli ohne, plápolali a blčali a my sme ich už nemohli a vlastne ani nechceli uhasiť, ohne Sily, Krásy, Pravdy a Lásky. Ten večer, v klube, ktorý sme vybudovali v šope u kamaráta Prcka sme dostali najkrajší dar, Trampskú osadu a nazvali sme ju KONDOR. Kondor bol pre nás symbolom majestátnosti, slobody, nekonečných diaľav a vysokých hôr, čo sme vyjadrili aj v osadnej hymne. Stelesňoval v sebe to, čo nás nútilo znova a znova šliapať za mesto a ponárať sa do zelene lesov vždy, keď nám to čas dovolil.
Kamaráti Lobo – Tibor Šnajdár, Prcek – Ľubo Markovič a Šedý vlk zvaný tiež Wapi alebo Berco – Bartolomej Vitázek boli zakladajúcimi členmi osady. Prvým šerifom bol Lobo, ale postupne sa na tomto poste vystriadali Wapi aj Prcek. Prvý camp osada mala v údolí za Čertovou pecou. V roku 1973 sme spolu s T.O. Čierna puma a Netopier začali budovať „RANČ“ na Gonových Lazoch. No sem sme chodievali len v zime, inokedy sme radšej drali podrážky našich kanád.
Postupom času sa osada rozrástla a osadníkmi sa stali Myška – Eva Šupová, Hombré – Milan Peťko a Danka – Daniela Šupová. V roku 1977 začíname stavať zrub v „Stratenom údolí“. V tomto období s osadou často vyrážajú na vandre aj T.S. Fugas – Peter Gliba a T.S. Niki – Vlado Novelinka. Pomáhajú aj pri stavbe zrubu a berieme ich už ako osadníkov, ale z osady zasa odchádzajú Myška a Hombré. Toto obdobie je pre osadu významné. Dostavali sme zrub v „Stratenom údolí“ a všetkým nám učarovali strmé cesty v skalných stenách. Do batohov sme stále častejšie pribalovali laná, karabíny a skoby. Priťahovali nás stále vyššie a strmšie hory. Veľké vandre začíname tráviť v náručí tatranských štítov, neskôr lezieme v bulharskej Rile, v Alpách a na Kaukaze. Radi obdivujeme tento krásny a divý svet hôr z jeho vrcholov, a rovnako radi sa túlame v zeleni lesov.
V roku 1980 Berco „zavesil“ kopce na kliniec, vrátil sa k hudbe a po krátkom cestovaní po svete sa odsťahoval do Bratislavy. V roku 1981 si na slávnostnej slezine na zrube v Stratenom údolí spolu s kamarátmi pripomíname desiate výročie osady. Postupom rokov ale nakoniec všetci do jedného – Lobo, Berco, Danka a nakoniec aj Prcek si zakladáme rodiny. Prišli deti a museli sme zredukovať lezenie aj vandre. Bolo by to v poriadku, len niektorí z nás to zredukovali na nulu. Duch osady sa začína pomaly rozplývať. Von chodia už len Danka a Lobo väčšinou so svojimi rodinami. Lobo sa okrem toho venuje stále lezeniu. Doba po fingovanej „Sametovej revolúci“ by sa dala prirovnať k veršu, ktorý napísala do kroniky Danka koncom decembra 1981: „Čas sa náhli, roky plynú, utekáme vpred. Uniká nám všetko krásne, zostáva len smeť.“ Dnes je úplne jasné, že tento verš predbehol dobu minimálne o desať rokov. Teraz sa snažíme vychovať vyznávačov Lesnej múdrosti z našich ratolestí a dúfame, že sa nám to podarí.
Ahoj, Lobo
