Členovia OZ Priatelia lesa, ktoré združujú 6 trampských osád v Modre a okolí (T. O. Čierny Medveď, T. O. Geronimo, T. O. Biela Hviezda, T. O. Pavučina, T. O. Manitoba a T. O. Brezička) sa rozhodli aj tento rok v tradícii výšlapov pokračovať v poradí už tretím ročníkom a síce jeseným výšlapom na vrch Kukla (564 m n. m.). Na jeho vrchole sa nachádza drevená 12 metrov vysoká rozhľadňa, z ktorej sú za pekného počasia veľmi romantické výhľady hlavne východným smerom. Je tu možnosť uvidieť aj značne vzdialený Tribeč s vrchmi Žibrica a Zobor, vrch Marhát v Považskom Inovci, Podunajskú nížinu s roztrúsenými obcami. Ale suverénne najkrajší je pohľad na hrad Červený Kameň a Trnavskú tabuľu s obrysmi Bielych Karpát či Považského Inovca. Samozrejme, nádherný a dych berúci je aj pohľad na okolité malokarpatské vrchy.
Ráno, cca pol hodinu pred začiatkom výšlapu sme na motorovom tátoši značky Ford vyrazili v dvojici: Peťo a Arťo s tým, že ako vždy sme chceli byť na štarte výšlapu medzi prvými, čo sa nám zas a znova nezdarilo, pretože krátko pred deviatou nás tam už čakala dvojica malinovčaniek v zložení Eva a Žaneta. Postupne začali pribúdať aj ďalší kamaráti: Johny Texas, Kyro, Ylém, Viky so synom Dominikom, Tánička, Deži, Babulo, ktorí svorne povyskakovali z práve príchodiaceho busu mieriaceho na Zošku. Medzi poslednými dvojica Ondríkovcov z T. O. Brezička. Našu skupinu doplnili aj trampky „Ztracenky“ v zložení: Ivana, Milka a Adriana spolu s Milošom-Pilotom a jeho priateľkou Denisou. Zostava to teda bola veľmi slušná, všetci sa dušovali, že majú kondičku na úrovni tatranských nosičov a prejdú to ľavou zadnou. Len aby…
Tohto roku sa konečne aj počasie trošku umúdrilo a globálne otepľovanie (aj napriek hrdinnému odporu mladej Grétky Thunbergovej) pokročilo a teplomer ukazoval príjemných 16 stupňov. Babie leto tento rok prišlo trošku neskôr, ale o to s väčšou intenzitou. Ukazovala sa krásna sobota, dalo by sa povedať skoro letný slnečný deň na konci októbra, takže čo si priať viacej? Po naplnení akademických 15 minút som zavelil na odchod a vydali sme sa smerom k Zorničke.
Po zelenej značke pomedzi rekreačné chaty a penzióny sa vnoríme do bukovo-dubových lesov, v ktorých sa zjavujú aj prvé hubové objavy, ktorým ale nevenujeme pozornosť a pod vedením Andreja, ktoré by sa dalo nazvať krátkym orientačným behom, letíme s víchrom opreteky až na sedlo Tri kopce, ktoré sa nachádza takmer pod Kuklou. Tu je Andrejovi tak trošku vytknuté, že ak chce bežať maratón môže, ale my ostatní pôjdeme v mierne kludnejšom tempe. Nasleduje obligatórna krátka občerstvovacia prestávka, kde sa každý podelí s ostatnými s vecami, ktoré mu zavadzajú roky doma – napríklad Arťo vytiahol z rucsoku sušený zázvor priamo z Vietnamu. Napodiv žal ovácie, spolu s extra suchým zeleným muškátlom ročníka 2019. Kamarát Ylém vyťahuje svoju už skoro legendárnu mirabelkovicu a čuduj sa svete, je po nej značný záujem, len flaška je akási maličká. Ale dosť bolo občerstvenia, čas chváta a tak po modrej značke šliapeme ďalej na Kuklu, pričom sa terén viditeľne mení. Posledné kvitnúce kvety, stromy meniace svoje sfarbenie ponúkajú pestrú paletu farieb od výmyslu sveta. Práve preto mám jeseň zo všetkých ročných období najradšej – poletujúce pavučinky a neskutočne krásne sfarbené listy opadávajúce z vrcholcov statných malokarpatských velikánov dávajú tomuto jedinečnému obdobiu tiež prívlastok indiánske leto. Hmla už úplne poľavila, po chvíli sa pred nami vynára krásna scenéria s vrcholovou rovinkou, kde sa nachádza už zmieňovaná rozhľadňa. Nasleduje spoločná vrcholová fotečka, tí odvážnejší vylezú aj na vrchol rozhľadne, kde sa im naskytnú krásne pohľady na malebnú jesennú prírodu.
Mierny vetrík nás ale núti pobrať sa ďalej a tak nás Andrej Dobro vedie mimo značky cez Čertové zuby smerom ku Trom kopcom. Cestou míňame staré opustené táborisko, na ktoré už dlhšiu dobu nikto nezavítal. Veru, stále viacej pribúda opustených kempov a táborísk, na ktoré nikto nechodí. Zanechávame chmúrne myšlienky a táborisko za sebou a to už naše trampské boty mieria tentoraz po žltej značke cez hmlou pokrytý les a popadané lístie. Krátky oddych si dávame na Komárke, kde nás zahreje kalíštek vodky od kamaráta Kyra. Odtiaľ po modrej značke k parkovisku na Zochovej chate, kde popri Furmanke ideme mimo značky na Žltý dom, kde si doprajeme krátky oddych pri skvelom pivečku značky Bernard, kofolke a káve. Naše kroky následne mieria k rozostavanému projektu Biokúpaliska, na ktorý získalo mesto Modra dotáciu viac ako 600.000 EUR. Cieľom projektu je v prvej fáze zrekonštruovať a spevniť brehy nádrže a hrádzu, sfunkčniť odtok a osadiť nové drevené oddychové prvky, ako sme sa o tom mohli presvedčiť na vlastné oči. Už teraz sa tešíme ako sa budeme môcť ovlažiť v novom „biokupku“, kde človek svojho času plával medzi dvoma užovkami, ktoré mu robili milú spoločnosť. To bolo to pravé bioužovkovité obdobie, keď ešte v tranzistorákoch hral Rolling Stones.
Prudké stúpanie a po červenej mierime k Tisovým skalám (450-550 m n. m.). Tieto sú „poskladané“ z troch oddelených častí skalného hrebeňa a v roku 1977 boli vyhlásené za chránené územie. Zreteľná šípka modrej farby nám prikazuje zmeniť smer doľava k záveru nášho výšlapu – k hradisku Zámčisko. Prekračujeme potok a ocitáme sa na čistinke, kde sú vidieť stopy víchrice a následnej kalamity z mája roku 2010, ktorá zasiahla Malé Karpaty, pričom najviac postihnutými miestami boli lokality v okolí Pieskov, Medvedej Skaly, Kočištánu, Červené, Kolárske pri Hvezdárni a celá lokalita modranských lesov vo zvernici Biela Skala. Ničivé následky veternej smršte sú doteraz viditeľné. Od Zámčiska mierime ďalším strmákom k štôlni pod Zámčiskom (pôvodný názov: Maria Hülf Stolln), ktorá má celkovo 155 metrov a pekne ukazuje spôsob práce baníkov, ktorí do kremenca ručne sekali úzke chodby. Dnes by k takejto robote nikto nevstával, radšej by si to kukol na gúgli, ale realita je sem-tam o poznanie náročnejšia. Čo je v bani dosť zreteľne viditeľné – sú na možnú zimu dole hlavou zavesené „netopýre skalné“, ktoré čuduj sa svete nevleteli nikomu do vlasov, takže sme ich nemuseli preventívne vyrezávať dýkou z vrkočov našich nežných polovičiek.
Modrá je nielen obloha ale aj značka, ktorá nás vedie popri bývalom lesníckom učilišti až k cieľu výšlapu, kde už čaká Koník s malým Artíkom, ktorý tuším od rána mierne podrástol. Nasleduje zalomenie palcov, pričom za pomoci ďalších kamarátov obdarujeme každého účastníka výšlapu camrátkom, pamätným listom a krásnym zeleným 100% bavlneným tričkom so znakom OZ Priatelia lesa. Kamarátka Sáška, ktorá sa žiaľ nemohla výšlapu zúčastniť vytvorila aj bonusy – dve krásne obrie placky – na jednej sovička, ktorú získava kamarát Babulo ako služobne najstarší účastník a druhá s koníkom a jeho vejúcou hrivou – túto za zásluhy, že to prešiel, dostáva malý Dominik. Ale to už vo vnútri nôtia hudobníci z Trnavy – s Olinkou hrajúcou na husiach, Bombišom, kamarátom Strapcom a Lokom a mnohými ďalšími. Po krátkom zladení sa rozozvučia tóny sladkého dreva a všetci družne spievame osvedčené trampské hity, ktoré umocňujú atmosféru celého večera. Smäd zahasíme dobrým 11° pivkom Karpat a zároveň si vychutnáme lahodný bravčový gulášik, ktorý po prejdenej štreke prišiel veľmi vhod. Za tento patrí veľká pochvala majiteľovi Sandra baru a tiež za jeho ochotu prichýliť túlavé trampské duše, aj keď sa ráno ešte obával, že či bude môcť podnik otvoriť aj v nasledujúce dni, či všetko zariadenie ostane v pôvodnom stave.
Dnes už môžeme skonštatovať, že všetko dopadlo na jedničku a slnkom prehriate lúče babieho leta dávajú dôstojnú bodku za dnešným podujatím. Jediným nepriateľom mojich vytrénovaných nôh sa ukázali nové italské boty Carè Alto Dallapé, ktoré ma doslovne zodrali na kosť (niet sa čomu čudovať, veď váha jednej boty bola 1,41 kg, sú celé pokryté kožou o hrúbke 3,7 mm). Trnaváci podotkli, že sú určené na alpský ľadovec, ale skrz to oteplovaní ich asi moc v najbližších rokoch nevyužijem. Ale každá pekná vec musí skončiť a tak sa poslední skalní balia o deviatej. Lúčime sa opäť s prísľubom, že sa všetci kamaráti stretneme na jarnom výšlape, ktorý je naplánovaný na apríl budúceho roku, na ktorý sa už teraz všetci veľmi tešíme.
Kamarát Arťo, predseda OZ Priatelia lesa
ďalšie fotky si môžeš pozrieť v Arťovom albume
