Ešte pred „zamatovou revolúciou“ fungovalo v Martine dvojčlenné folkové duo Ľubomír Lukáč – Lucky a Daniel Lovich – Dano, ktoré si hovorilo KALUMET. Jeho piesne sú pre okruh priaznivcov dodnes „kultové“ a, ako sa vyjadril kapelník jednej miestnej hudobnej skupiny, majú „charakteristickú melodickú linku“. Životné cesty oboch interpretov sa po čase rozišli, ale Lucky, ktorý dnes žije v Prahe, sa hudbe venoval ďalej. Keď sme v roku 2018 pod hlavičkou Severky vydali 2. spevník edície Piesne od trampských ohňov/Región Turiec 2 – Autori a skupiny, vybral som doň Luckyho pieseň ZVONČEK. S tou v roku 1991 získal na Porte 4. miesto v autorskej súťaži (1. miesto vtedy získala skupina Klíč so skladbou Omnia vincit amor), 3. miesto v interpretačnej súťaži a v oboch týchto súťažiach získal Cenu divákov, čo mu dodnes znie neuveriteľne. Nedávno Luckymu napadlo spísať nejaké muzikantské príbehy a poslať mi ich.
Modok
USPÁVANKA PRE DETI Z ONKOLÓGIE
Tento príbeh je z tých, ktoré si nevymyslíte, ale proste sa stanú. Pri muzike býva takých príbehov veľa a tento je jeden z nich.
Takmer odjakživa (po krátkej rockovej epizóde na strednej škole) som hrával folk. Bol to asi jediný druh muziky, v ktorej išlo predovšetkým o texty. A to ma na nej priťahovalo. Už ako malé dieťa ma nebavilo počúvať piesne od interpretov, ktorí sa snažili predstierať, že pesničky s prázdnymi textami prežívajú, ale pri bližšom pohľade zneli úplne duto.
Folk nikdy nebol mainstreamom a okrem festivalov naň nikdy nechodili davy, ale na druhej strane nám to dávalo možnosť byť niekedy veľmi blízko divákov v malých halách, či dokonca len vo väčších miestnostiach. Koncerty mávali neopakovateľnú atmosféru, hoci nikto z folkových muzikantov nezbieral Zlaté sláviky. A spolovice to bola zásluha muzikantov a spolovice zásluha divákov. Doslova.
Po revolúcii stratili naše piesne punc protestu a stali sa tak menej atraktívnymi. Špičkových folkových muzikantov poznal pred revolúciou každý, aj keď mnohí nemohli koncertovať. Po revolúcii bolo všetko inak.
Ak ste si neurobili meno predtým a chceli si zahrať na nejakom festivale, museli ste prejsť niekoľkými kolami súťaží. Ale nič proti nim – chodili na ne plné haly a stretávali ste hromadu fantastických ľudí. Či už muzikantov, organizátorov alebo divákov. A to bola vždy nová inšpirácia do ďalšej tvorby.
Bolo to okolo roku 2006, keď som po dlhej prestávke spôsobenej mojimi malými deťmi poslal CD-čko Jirkovi Brabcovi, ktorý vyberal účastníkov predkola v tej dobe najväčšieho folkového festivalu „Zahrada”. Býval som už v Prahe a mal som české občianstvo (rovnako ako slovenské), takže som sa mohol zapojiť.
Jirka ma vybral hrať na predkolo do Turnova. Krásny koncert špičkových muzikantov ma nadchol a s niektorými z nich som postúpil na ďalšie predkolo do Kuřimi. Tam sme hrali samotnému Juppovi Konečnému, slávnemu organizátorovi predrevolučných festivalov Porta, kde sa schádzalo aj 30 000 divákov.
Ale koncert bol len malou časťou víkendu, ktorý sme strávili predovšetkým neoficiálnym hraním, konzumáciou výborných pomazánok, ktoré priniesol Jirka a rozhovormi o všetkom možnom. Má to svoje kúzlo, keď vám výborný muzikant hrá na lavičke pred zámkom svoje piesne a k tomu rozpráva príbehy.
V nedeľu ráno sme hrali Juppovi a keď sme skončili (a bol som vybraný na vedľajšie pódium na zámku – krásny zážitok), prišiel za mnou mladý muzikant Oliver Sinay. Predstavili sme sa a on začal rozprávať svoj príbeh. V tom čase robil marketingového špecialistu v akejsi firme. Dnes má asi 50 rokov a vo svojom odbore je veľmi úspešný.
Vravel mi, že ho baví robiť reklamu, ale čosi mu pri tom chýba. Niečo užitočné, čo by robil pre ostatných. A tak sa jedného dňa rozhodol zavolať a ísť na oddelenie detskej onkológie do istej bratislavskej nemocnice. Keď sa tam tak prechádzal a videl, ako deti v rôznych štádiách choroby len ležia a nemajú veľa zábavy, ktorá by ich rozptýlila, dostal nápad. Rozbehol projekt, ktorý nazval „Slniečka z onkológie“.
Preto za mnou v ten deň prišiel. Vraj požiadal viacerých muzikantov, aby zložili pesničku pre tieto deti. On pesničky zozbiera a zariadi, že ich budú deťom púšťať a ony budú rozhodovať, ktorá z nich je najlepšia.
Dôležitá poznámka – v tej dobe neexistovali „múdre“ telefóny, notebooky si mohlo dovoliť len zopár ľudí a mobilný Internet bol snom. Takže taká zábava neexistovala.
Zložil som teda pesničku a bol som za túto príležitosť rád. Nikdy predtým som pesničku pre deti nerobil a bola to škoda.
Neviem, ako som v súťaži „Slniečka z onkológie“ dopadol. A asi chápete, že na tom aj tak nezáleží. Snáď deťom priniesla trochu radosti a rozptýlenia.
Mne sa pesnička páčila. Posúďte sami. Nahral som ju s dievčatami, s ktorými sme na chvíľu vytvorili skupinu „Krásky a zvíře“. A nech vás nemýli ich mladistvý vzhľad – boli to už veľmi skúsené a výborné muzikantky.
Bohužiaľ sa mi na koncerte nikdy nestalo, aby pri mojej uspávanke niekto zaspal. Dajte vedieť, ak sa mi to podarilo u vás.
Ľubomír Lukáč – LUCKY
