Oheň v Haďom údolí
Poslednú septembrovú slnečnú sobotu kráčame poľnou cestou z Čabradského Vrbovka. Na flek do údolia sa ide starou, zarastenou lesnou cestou, po ktorej sme išli naposledy v noci pred 17 rokmi počas osadného vandru v tomto kraji.
Cez široké, krásne zelené lúky pod modro-modrou oblohou (pred rokmi tu bolo kukuričné pole) prídeme na kraj lesa a odhadujeme, kadiaľ mohla ísť tá cesta. Napokon na ňu naďabíme po zošúchaní sa strmým svahom, je zatarasená popadanými stromami. Klesneme k potôčiku a k lúke plnej nahých dám – ako sa ľudovo nazývajú jesienky. V malom hájiku je pomník sovietskemu vojakovi, padlému v boji počas SNP.
Prichádzame totálne spotení k jednému z vrtov, typických pre túto oblasť. Mierne mineralizovaná voda je vynikajúcim osviežením. Pedro si dá aj sprchu, ktorá je k dispozícii pre okoloidúcich. Energiu doplníme z tuhých aj tekutých zásob.
Hadie údolie nás víta ruchom príprav na večerný oheň. Stretávame sa s kamarátmi dávno nevidenými – Šmidlou, Víťom, Haluzom a ďalšími, ale najmä s domácimi Túlavou Jackie a D’Adym. Tí nás na toto krásne miesto pred 20 rokmi prvýkrát priviedli.
Oheň v komornom kruhu dvadsiatky prítomných, ktorý Haluz nazval Návrat ku koreňom, po zotmení zapálila Jackie so slovami lesnej múdrosti. A potom sa pri ohni spievalo, hralo, rozprávalo.
Nočná obloha bola plná hviezd a mesiac nádherne osvietil údolie aj lúku na druhom brehu riečky. Po búrlivej noci som jej dala názov Jelenia lúka. Nadránom ešte pred rozvidnením na nej totiž prebiehal zúrivý boj samcov – jeleňov o vládu nad týmto územím. Ešte nikdy som nepočula ručanie jeleňov v takej blízkosti a bolo to prvý raz, čo som počula najprv nepochopiteľný zvuk – dunivé nárazy dreva o drevo. Až po chvíli som rozospatá pochopila, že štvornohí bojovníci narážajú parohami do seba. Lákalo ma vyliezť zo spacáku a ísť sa pomedzi stromy pozrieť na bojisko. Ale napokon strašidelný zvuk, ako aj úcta k zákonom prírody mi prikázali zostať.
Nedeľné ráno bolo opäť slnečné, ale na kempe zatiaľ vládol chlad a vlhkosť rannej rosy. A tak som vyliezla na blízku skalu, odkiaľ bol prekrásny výhľad na okolie a možnosť si vyhriať skrehnuté kosti.
Čas lúčenia, balenia. A potom sa driapeme hore svahom z údolia, cez les na čabradské lúky opäť do Čabradského Vrbovka. Vyhladnutí tlačíme zásoby z auta. Po ceste domov si odskočíme do Štiavnických vrchov zaplávať si v jednom z najmenších, ale pre nás najkrajších tajchov. Ľadové osvieženie je výborný spôsob, ako zahnať únavu po poloprebdenej noci.
Kamaráti – ďakujeme.
Pedro a Andy Bábovka, T.O. Pohoda, Karlova Ves, Bratislava
Napísala a foto: Andy Bábovka
ďalšie foto: Šmidla
