* 9. 12. 1971 – T.S. Hadži (Topoľčany)
(najlepšie je predstavenie vlastnými slovami…)
V časoch základnej školy, za Husáka, som takmer každý víkend strávil v horách, spolu s deckami zo školského turistického krúžku. Niekde tu som prvýkrát pričuchol k trampom a trampskej hudbe. Na strednej škole som sa už túlal po horách sám, prípadne s komunitou trampských samotárov zo Zemianskych Kostolian, najmä po Veľkej a Malej Fatre.
Boli to časy, kedy sme na vandre cestovali zásadne vlakom, aj keď dostať sa z Prievidze do Martina vlakom trvalo asi 10x dlhšie než autobusom. V piatok patril posledný vagón „zeleným košeliam“, za jazdy sa hralo, spievalo a tancovalo, často sme úplne zmenili cieľ cesty, podľa toho, kam išli ostatní trampi, ktorých sme v poslednom vagóne stretli. Začiatkom 90. rokov som sa sa nakontaktoval na prievidzské a handlovské trampské osady, pekné zážitky z tohto obdobia mám najmä z potlachov osád Ontário, Malá Hora, Veľký medveď, Čierny jaguár, Mescalero.
Následne som niekoľko rokov strávil pracovne v zahraničí. So spacákom, karimatkou a ešusom som sa cez víkendy túlal po horách Japonska, Rumunska a Ukrajiny. V rumunskej Hunedoare som v športovej predajni objavil Gumotex Helios a k trampingu pridal vodáctvo. K Heliosu časom pribudli Pálava a Colorado.
Od mojich trampských začiatkov sa so mnou stále túla aj gitara. V rokoch plzeňskej Porty, strážnickej Zahrady a svojšického Slunovratu som vyrastal na Brontosauroch, Ryvolovcoch a Hop-Trope, ale asi najviac ma oslovila folková hudba. Okrem mojich srdcoviek, staršej tvorby Nohavicu a Žalmana, ma zaujal aj slovenský folk, najmä vďaka dávno zaniknutému festivalu Ozveny ciest. Pesničky topoľčianskej Pohody či Rolničiek si dodnes rád púšťam, keď si chcem nostalgicky zaspomínať na časy dávno minulé.
Pozn. red.: Svoj pobyt v prírode si kamarát Hadži „spestruje“ aj športom – behaním, lietaním, či otužilecky rochnením sa v ľadovej vode.
