* 1. 11. 1964 Kali (T.O. Pohoda, BA – Karlova Ves)
šerif T.O. Pohoda Karlova Ves, Bratislava
rytmik a spoluzakladajúci člen trampskej kapely Pekaringo
člen Rady starších a pokladník Tramp clubu Bratislava
Málokto vie, že s Kalim sa poznám už od čias základnej školy, no naše životné cesty viedli každého iným smerom. Až na trampských chodníkoch sme sa stretli po dlhých rokoch opäť. A tak som ho pri príležitosti okrúhlych narodenín podrobil krátkemu výsluchu.
D’Ady
- Vyrastal si v bratislavskej Rači, ktorá je známa širokým trampským podhubím. Aké boli tvoje prvé kontakty s trampingom?
Vedel som, že nejaký tramping existuje, ale nemal som v okruhu mojich známych nikoho, kto by nejakého trampa poznal a mohol ma s ním zoznámiť. Veď vieš, že za bolševika to tak bolo, musel si mať niekoho, kto sa za teba zaručí. Nemohol si sa len tak pridať k partii. Už ako -násťroční chalani sme chodili do lesa „k bunkru“ vo vinohradoch nad sídliskom, väčšinou partia z jedného činžiaka, prípadne spolužiakov, ale nikdy sme tam na žiadneho trampa nenarazili. Ako „slušnému dieťaťu“ mi nenapadlo, že trampi sa stretajú v staroračianskej krčme „U troch zajacov“ a odtiaľ vyrážajú až podvečer smerom na Biely kríž.
S ozajstnými trampami som sa stretol až tesne po revolúcii, kedy ma moja kolegyňa Jarka zobrala na stretnutie bratislavského Tramp clubu. Sedel som pri stole s jej kamarátmi, s ktorými ma zoznámila a tak som ako „netramp“ spoznal nielen šerifa Brčka, ale aj Šperháka, jeho brata Vrtáka, Jackyho, Puba, Johnyho Billa, Kukiho, Róza, proste čo meno – to osobnosť. Mne ich mená vtedy nič nehovorili, až neskôr som pochopil, aké som mal ohromné šťastie…
- Ak si dobre pamätám (nemusí to byť po tých rokoch pravda), tak sme ako cca 14 roční na jednom zo spoločných bicyklových výletov objavili náhodou Márovu búdu.
Aj ja si spomínam na naše cyklopotulky, ale na Márovu búdu si nepamätám. Dokonca ani na nejaké jazdenie po lese. Čo si pamätám, je výlet do Mysleníc (terajšia Grinava), ale to sme šli normálne po asfaltke.
- Už ako puberťák si bol veľkým fanúšikom Beatles a mal si peknú zbierku ich nahrávok a iných materiálov. Zažívali sme však aj obdobie na lavičkách za panelákom, alebo len tak na obrubníku chodníka, keď sme trápili gitary vtedy populárnymi pesničkami. Čo tvoje hudobné začiatky?
Ako si určite pamätáš, chodil som do Ľudovej školy umenia (ĽŠU) na husle. Už od nejakej druhej triedy ZDŠ. Pôvodne som chcel ísť na bicie, ale neviem, či v tom čase vôbec bol na ĽŠU nejaký učiteľ bicích. A pri bývaní v paneláku som s výberom nepochodil… Na druhý pokus som si vybral gitaru. Tá síce doma prešla, ale bol som vraj ešte moc malý na to, aby som občiahol jej hmatník. A aký nástroj má užší hmatník? Husle!… Musel som na ne chodiť celý prvý cyklus (7 rokov), než som sa ich definitívne zbavil pri prechode na strednú školu. Odvtedy mám na husle alergiu! Na bicie a gitaru som však nezabudol. Keď som začal na strednej škole vandrovať, absencia gitary pri večernom ohníku bola citeľná a tak nastúpila klasika – „Na kytaru bez not“. Nedostal som sa síce moc ďaleko, ale clivé večery bez gitary sa stali minulosťou…
- S bicími si začínal v garáži za panelákom „sídliska“ Experimentálka…
Áno, v druhej polovici štúdia na strednej škole sa mi splnil môj detský sen a kúpil som si prvé bicie – Amati. Boli v žalostnom stave, keďže na ne hrával „bicman“ z rockovej (?)… no,… možno skôr punkovej kapely Halušky. Ale boli!!! Dali sme dokopy kapelu a snažili sa hrať veci letiace v tom čase. Dokonca tam boli aj pokusy o vlastnú tvorbu, ale až príliš sa podobala na „žbirkoviny“… Mal som však opäť šťastie – jedného dňa nám na garážovú bránu zabúchal o pár rokov starší chalan s prosbou, že by potreboval niekde cvičiť, či by som mu to umožnil. Nepoznal som ho, a tak som sa ho ako veľký frajer opýtal: „A už si za tým niekedy sedel?“ S pokorou odpovedal, že áno a po výzve, aby sa predviedol mi len spadla sánka… Bol to bubeník z Tamisu, v tom čase vychytenej funkovej kapely, o ktorej som ja ako ortodoxný beatlesák nemal ani potuchy. Mal som potom na neho už len jednu požiadavku: aby ma niečo naučil. Bohužiaľ to trvalo veľmi krátko, šiel na vojnu, potom ja a keď som sa z nej vrátil, bol už „za kopečkami“. Aj za ten kratučký čas ma však naučil veľa o hre paličkami.
Ale je veľký rozdiel medzi hrou paličkami a metličkami, ku ktorým sme sa už nedostali… Začal som nimi hrávať ani neviem kedy a ako, jednoducho spontánne tak, ako som to cítil. Dnes viem, že to bola chyba a že som sa to naučil zle – ako pravák som hru „figúr“ mal nechať na dominantnú ruku, no ja som ich vyhrávku nechal na oveľa ťarbavejšiu ľavačku. Takto sa dá hrať len do určitého štádia a potom už nenastáva progres…
- V časoch strednej školy sa naše cesty rozišli. Aká bola tvoja ďalšia trampská a hudobná cesta? Medzi rokmi 1980 a 2000 mám u teba veľkú čiernu dieru…
Cez prázdniny pred nástupom na strednú školu ma spolužiak Hindo s jeho kamarátom (obaja boli od nás o rok starší) zobral na prvý vander. Trval len pár dní a šli sme niekde od Bojníc až na priehradu Nitrianske Rudno. Cesta nám mala trvať jeden deň, ale zohnali sme len starú vojnovú mapu tej oblasti a tak sme „zakufrovali“. Po strastiplnej ceste „krkahájmi“ sme skončili úplne vyšťavení v nejakom údolíčku pri potoku, nevedno kde. Až ráno sme zistili, že do cieľa nám chýbalo už len zopár stoviek metrov cez jeden kopec… Z tohto vandru som si však priniesol odpoveď na jednu často kladenú otázku: dá sa postaviť z troch štvorcových cielt plne funkčný „stan“? NIE! Dá sa postaviť ihlan s trojuholníkovým pôdorysom, ale nedá sa vypnúť natoľko, aby bol plne funkčný a odolal dažďu.
Po nástupe na strednú školu sme začali stavať dom v Ivanke, kde som musel otcovi pomáhať v podstate každý víkend od jari do jesene, čo výpravy do lesa nad vinohradmi úplne obmedzilo. V Ivanke som si však našiel podobne „potrestaného“ kamaráta z konca našej ulice, s ktorým sme aspoň v lete cez prázdniny vyrážali väčšinou na týždňový vander. Než nás „povolala vlasť“, prešli sme spolu vo dvojici či s ďalšími kamarátmi celé Malé a Biele Karpaty, Strážovské vrchy, Považský Inovec a raz sme sa vybrali aj na Spišskú Maguru.
Čo sa týka hudobnej cesty, tá sa začala serióznejšie rozvíjať až po návrate z vojenčiny v roku 1987. Koncom roka som nastúpil ako hráč na bicie do folkovej kapely Ad Libitum, s ktorou sme sa v lete o rok neskôr zúčastnili festivalu Zaprášenými cestami. Mimochodom, fotky z tohto vystúpenia som objavil len náhodou vďaka Severke vo fotoalbume nedávneho oslávenca Rupsaka. (pozn. red.: Rupsak z T.O. Chočská fialka bol dvorným fotografom kapely Ladiči, tiež tam vystupujúcej.) Vtedy sme s piesňou „Kráľ a tí ostatní“ získali cenu v autorskej súťaži a tiež bola ocenená za aranžmán. Súťaže sme sa zúčastnili aj v 89-tom, kde sme získali ocenenie za skladbu „Rozhovor“. Na základe týchto umiestnení sme potom dostali možnosť nahrať v Slovenskom rozhlase pieseň „Zhášam si ťa“. Cítil som však, že folk nie je „moja šálka kávy“ a keď do toho prišli svadby, rodiny a revolúcia, zrazu sme mal všetci iné starosti…
O desať rokov neskôr (1999) nás však náhoda opäť spojila pri nahrávaní podkladov pre súťaž francúzskej piesne. Keďže kapelník Ad Libita bol v tom čase ako hudobný režisér už riadnym zamestnancom rozhlasu, stál na druhej strane zvukotesného skla nahrávacieho štúdia a nám chýbal druhý gitarista. A vtedy prichádza na scénu Pedro, terajší kapelník Pekaringa, ako kamarát ďalšieho z členov kapely Ad Libitum. Zoznámili sme sa a keď sme sa po niekoľkých mesiacoch stretli v krčme v Mariánke, kam sme s členmi TCB doputovali pri jednej zo záverečných akcií sezóny a Pedro tam „mastil“ vtedy mne neznáme ryvolovky, našiel som tú svoju šálku a svoju kávu.
- Dnes bývaš v Ivanke pri Dunaji, super silnej trampskej enkláve. Si ale členom bratislavskej (karloveskej) T.O. Pohoda. Nie je to nič neobvyklé, ale aká bola tvoja cesta do Pohody?
Keď som sa niekedy v 98-mom presťahoval do Ivanky, nikoho som tam nepoznal. Aj kamarát z konca ulice, s ktorým som v mladosti vandroval, sa oženil a odsťahoval… Situáciu mi neuľahčilo ani zistenie, že i napriek hlbokým koreňom hässlerovskej rodiny v Ivanke, nemá tu „dobré meno“. Vďaka návštevám TCB som sa zoznámil so Šprickom, neskorším šerifom T.O.I. a ten ma priviedol „k Rusovi“ (pozn. red.: flek „U Rusa“, potlachovisko trampských osád z Ivanky) medzi ivanských trampov. Vďaka tomu, že ma tu nik nepoznal a používal som len svoju prezývku Kali, podarilo sa mi zapadnúť. To, že som Hässler, sa prevalilo až v čase, keď ma už dostatočne spoznali a veľa kamarátov nad tým dodnes krúti nechápavo hlavou. Ja ale jedno vysvetlenie mám: podal som sa skôr na maminu stranu, kde v rodine boli aj nejakí trampi. Nikdy sa však o nich nehovorilo. Ale to som už trochu odbočil od témy…
U Rusa som zistil, že sú aj mladší trampi ako tí, ktorých som stretal v TCB (bez urážky). Jedna z týchto mladších ivanských osád (T.O. Čajka) vraj po nás (s manželkou) „pokukovala“, ale než sa rozhodli, prišla ponuka od Pedra. To už sme spolu hrávali v Pekaringu a na osadu Pohoda sme ako kapela chodievali často. Ringo bol člen T.O. Tri pramene, ale ja som bol v tom čase len T.S. Kali. A keďže aj starí Pohoďáci cítili potrebu osadu omladiť, slovo dalo slovo a stal som sa riadnym členom.
- V súčasnosti si šerifom osady, ktorá je plná rôznorodých silných osobností. Ako ich zvládaš? (smiech…)
K tejto otázke sa nebudem vyjadrovať… 😉
- Ako jeden z mladšej generácie si sa stal členom Rady starších Tramp clubu Bratislava a jeho pokladníkom a kronikárom. Nebolo by namieste zas Tramp club trošku omladiť a obnoviť jeho činnosť v širšom meradle ako len 1x do mesiaca slezina a Spravodaj? Napríklad popracovať na domapovaní histórie a činnosti T.O. v Bratislave a okolí?
Členom rady starších som sa stal pri posledných voľbách niekedy v máji 2013, kedy zo zdravotných dôvodov odstúpili niektorí starí. Presnejší termín ti povie Andy Bábovka, tá si to bude určite pamätať. To sme sa ešte schádzali v lodenici KKKV a prevzal som funkciu pokladníka (po Lubym), ktorý mal na starosti aj zápis nových členov. Kronika mi prischla, ani neviem ako. Bolo to po úmrtí Brčka. Pamätám si to preto, lebo je to prvý záznam v kronike. Priznám sa, že ani neviem, prečo táto iniciatíva vznikla, keďže dovtedy sa kronika neviedla. Kronikou bol vlastne Trampský spravodaj.
Kronikárčenia som sa vzdal po zaplnení prvej „knižnej“ kroniky TCB. Nikdy som nemal vzťah k týmto „intelektuálnym“ záležitostiam, som skôr „dělník“, radšej makám fyzicky ako duševne… Práve len pri tej fyzickej činnosti viem byť dôsledný a preto prvá kronika TCB tak aj vyzerá: nerobil som zápisy z každej sleziny, ale len občas. To, čo som však zapisoval riadne, boli úmrtia starých oldtrampov a keďže ich tam bolo neúrekom, kronika skôr pripomína knihu mŕtvych, a s tým som nebol spokojný. Nakoľko sa nik nový na túto funkciu dobrovoľne neprihlásil, prevzala to Andy Bábovka.
Máš pravdu, Tramp club už v podstate nevyvíja žiadnu klubovú činnosť okrem tých slezín raz za mesiac. Zdá sa však, že drvivej väčšine členov to stačí…
Omladenie by si ale zaslúžil, možno by s ním prišli aj nejaké nové podnety, ale mládež sa akosi nehlási. Ani veľa našej „vlastnej krvi“ nepokračuje v trampských tradíciách. Niet sa čo čudovať, majú toľko iných možností na realizáciu a tí, čo majú radi prírodu sa venujú dnes populárnemu „outdooru“. Kto sa hlási do Tramp clubu, sú skôr osadníci/pokračovatelia pôvodných bratislavských osád v zrelom veku, keď im ich deti „roztiahnu krídla“ a oni majú zrazu viac voľného času.
Mapovanie histórie je skôr otázka na Andy Bábovku. Je v kontakte so starými oldtrampami a myslím, že ju to aj baví, len nemá čas… Ako väčšina z nás.
- Vráťme sa k muzikantským chodníčkom. Verejnosti si známy predovšetkým ako súčasť skupiny Pekaringo, kde ovládaš (doslovne) rytmiku. História Pekaringa a tvoje začiatky sú popísané na kapelných stránkach. Ako sa s odstupom viac ako 20 rokov na to pozeráš?
Mám z toho dobrý pocit. Keď ma Pedro priviedol k ryvolovkám, otvoril sa mi nový svet. Z ryvoloviek som dovtedy poznal len „Bednu“ a aj to som si myslel, že je to nejaký tradicionál. Keď som sa však ponoril do tých textov, plných krásnych obrazov, romantiky a hlavne „pravdy“, úplne som im prepadol. Na texty si dosť potrpím a tieto proste nemali chybu. A k tomu tá pohodová swingová muzička… Neskôr som našiel im podobné, ktoré sa hrávajú v okolí Brna, či piesne Bédi Šedifky… proste je na čom stavať a z čoho si brať príklad.
- Okrem rytmiky máš v kapele na starosti aj ozvučenie a mixáž, čo súvisí s tvojím civilným povolaním zvukového technika v SND. Skús zákulisne prezradiť niečo spoza mixpultu – dočkáme sa už nosiča s vašimi autorskými slovenskými pesničkami?
Zvukarinu mám len ako koníčka a mám sa ešte čo učiť. Je totiž rozdiel medzi zapájaním a starostlivosťou o funkčnosť zariadení, čo je moja pracovná náplň v SND a samotnou prácou zvukára. A tiež som trochu zaspal v analógu. Po zakúpení kapelného digitálneho mixpultu sa mi podarilo „zlomiť“ ozajstného zvukára zo SND, aby nám ho len nastavil a naučil nás s ním robiť. Naša produkcia ho však natoľko nadchla, že nám teraz robí zvukára a môžem povedať, že je to „iná káva“…
Keď sme nahrávali CD Kanada, latka bola už dosť vysoko. Autorské texty od Heny nemajú ďaleko od tých ryvolovských a myslím si, že má na tom z časti zásluhu aj samotná čeština, ktorá je, podľa mňa, bohatšia na výrazy prislúchajúce k trampingu a je – povedal by som – „chlapskejšia“. Vie proste lepšie vystihnúť jeho podstatu. Slovenčina je naopak mäkká, nežná a ľúbozvučná – skôr „ženská“. Preto len veľmi zriedka natrafím na slovenský text s trampskou tematikou, ktorý by ma naozaj oslovil, ktorému by som „uveril“. Máme aj my zopár takýchto autorských textov na väčšinou swingové štandardy, ale keď ich nie je toľko, aby zaplnili celé CD, moc sa mi do takého projektu nechce. Ďalšia vec, ktorá ma odrádza je technická stránka. Po skúsenostiach s predošlými CD už viem, čo to obnáša. Preto stále vyčkávam, až budeme mať viac materiálu, ktorý budeme mať dostatočne „pod kožou“, aby som sa s tým nemusel v strižni toľko trápiť.
- A na záver pridaj niečo „voľným štýlom“.
Pýtal si sa aj na obľúbené miesta… Nemám nejaké konkrétne obľúbené miesto, každé je svojské a výnimočné. A aj keď nepatrí zrovna k exkluzívnym, ale zíde sa tam dobrá partia, zanechá to v človeku len dobré pocity. A to platí aj o vandroch – každý bol trochu iný, s inými ľuďmi, na iných miestach, niekedy s lepším, niekedy s horším počasím, ale vždy zapamätania hodný.
Nesmiem tiež zabudnúť na moju polovičku – manželku Evu, ktorá má veľké pochopenie a trpezlivosť pre moje koníčky a ktorá mi vždy bola (a doteraz je) výbornou „parťáčkou“. Väčšinou sa zúčastňujeme trampských akcií spolu, aj keď musím priznať, že v poslednom čase si už z akcií vyberá len tie povestné „čerešničky“. To, že v mladosti trampovala s bratislavskou T.O. Ondatry, ktorej šerifom bol mnohým známy autor trampských poviedok Timo, vyšlo najavo, až keď ju na jednom z trojkráľových výšlapov spoznal člen spriatelenej T.O. Game Farm – Pampúch. Stretli sa po dlhých rokoch a nebol si úplne istý, ale nabral odvahu a oslovil ju prezývkou, ktorú používala v tom čase. Len sa začervenala a na môj prekvapivý výraz v tvári nemala inú možnosť, len vyjsť s pravdou von. Keby som to vedel skôr, že má takéto známosti v trampských kruhoch, možno by sa mi podarilo začať s „ozajstným“ trampingom oveľa skôr…
