*16. 4. 1964 Stonge (B.S.P. – Bratrstvo svobodných poutníků, Československo)
Pri príležitosti okrúhlych (60) narodenín sme vyspovedali kamaráta Stongeho, muzikanta s česko-slovenským pôvodom, ktorý počas pôsobenia na Slovensku zanechal výraznú stopu nielen v hudbe, ale aj v trampingu všeobecne.
- Aké bolo vôbec tvoje trampské pozadie, či prvé kroky?
Pochádzam z trampskej rodiny. Otec sa narodil v Řevnicích neďaleko Prahy na rieke Berounke, od mladi skautoval a páčili sa mu trampi, ktorý na „Starú rieku“ jazdili na vandre. Sám hral na gitare, akordeóne a husliach pesničky , ktoré si starí trampi spievali v čase jeho mladosti, a hrával nám ich pri rodinných a susedských táborákoch. Ja som mal vždy „srdce pre lásku a hlavu pre pesničky“, tak som sa ich učil od neho a dodnes si ich pamätám a hrám kamarátom. Mamka pochádza z dediny Ludanice neďaleko Topoľčian, takže som skutočným československým federálom a spolovice Maňasovým krajanom.
Môj prvý ozajstný vander, keď pominiem nezabudnuteľné rodinné stanovačky v okolí Karlových Varov, sa uskutočnil hneď, ako som sa „zmocnil“ občianskeho preukazu. V lete 1979 sme s kamarátom Mírom Rosenkranzom vyrazili na týždenný veľký vander. No a od tej doby už to išlo jedno s druhým, kamaráti, vandre, muzika, proste klasika. Na priemyslovke som so sebou brával na túlačky aj niekoľko rovnako prírodou posadnutých spolužiakov. Pretože sme boli uchá, tak jazdili akože ku nám domov a moji rodičia im podpisovali „vychádzkové knižky“, aby mali potvrdený legálne prežitý víkend u rodičov spolužiaka. Proste, môj otec bol v tomto smere frajer.
Trampským vzorom pre mňa bol v mladosti môj starší brat Stonge, po ktorom som aj získal a podedil prezývku. Keďže je o 7 rokov starší, má prívlastok „velkej“ Stonge a mňa začali kamaráti prezývať „malej“ Stonge. Chcel som od neho, aby ma naučil hrať na gitare, ale povedal mi, že sa to aj tak nenaučím, tak nech ostanem pri flautách, na ktoré som vtedy chodil do LŠU – dnešná ZUŠ. To bolo ešte na základnej škole. Ku gitare ma dostal až Fero Maličký z Popradu. Ich rodina bola celá „countryácka“. Ten ma naučil prvé akordy na gitare a keď priniesol so sebou na dovolenku do Karlových Varov aj fúkaciu harmoniku, hneď som čo to pochytil aj na tento nástroj.
- Čo ťa priviedlo na Slovensko, na štúdium dreváriny do Zvolena?
Po základnej škole som vďaka rade môjho učiteľa v LŠU urobil prijímačky a celkom úspešne vyštudoval SPŠ Výroby hudobných nástrojov v Kraslicích. Takže som vlastne profesionálny hudobný nástrojár. Nikdy som nepostavil sám žiaden hudobný nástroj, ale opravených gitár a iných hudobných nástrojov, najmä brnkacích a sláčikových pre kamarátov, mám na svojom konte celkom dosť. Na škole som sa zoznámil s dlhoročným muzikantským súputníkom – Jirkom Rodgersom Odradovcom. Spolu sme aj vyštudovali VŠLD Drevársku fakultu vo Zvolene a odtiaľ nás už kamaráti na Slovensku poznajú ako piliere trampsko-folkovej skupiny Internát Zvolen. Na kontrabas začal hrať na môj popud, pretože Internát Zvolen po prvom ročníku v roku 1984 opustili niektorí členovia a bolo treba obsadiť základný nástroj. Od tej doby už basu nepustil a ťaháme to spolu opäť po 25 ročnej odluke v kapele Poslední vagon Karlovy Vary.
- To si ale veľmi skrátil… Tak pekne po poriadku.
Prijatie na VŠLD (teraz Technická univerzita) vo Zvolene znamenala dosť podstatnú zmenu v mojom živote, najmä vďaka odlúčeniu od rodiny, ale na druhej strane práve vďaka tomu aj úplnú voľnosť a objavovanie nových krajov, nových tvárí, písanie a skladanie prvých pesničiek. Prvý vážny koncert sme uskutočnili presne pred 40-timi rokmi – 4. apríla 1984 so skupinou Internát v školskej menze, ktorá bola vďaka divadelnému javisku aj veľmi peknou koncertnou sálou. Na úrovni školy to bola vtedy pomerne veľká trúfalosť, ale na koncerte bolo nabité divákmi. Náš repertoár vtedy tvorili najmä prevzaté pesničky, najviac ich bolo od karlovarskej skupiny Čp.8. Keďže sa jednalo o celkom slušné protestsongy, úspech koncertu bol značný. Ale už vtedy sme s úspechom nevídaným predstavili niekoľko našich vlastných piesní. Po rokoch, pri stretnutí absolventov nášho ročníka a prehliadke školy sme zistili, že skupina Internát mala svoju zmienku aj v sieni tradícií školy, čo ma samozrejme aj prekvapilo, aj dosť „zobralo“.
Počas štúdií vo Zvolene sa mocne vandrovalo. Založili sme s kamarátmi Benom, Rodgersom, Náčelníkom, Alešom a Myšákom v roku 1983 združenie B.S.P. Zvolen – Bratrstvo svobodných poutníků, potom postupne vďaka náborom nových členov z celej bývalej federálnej republiky B.S.P. Československo. (pozn. red.: o B.S.P. sme písali v rubrike Po stopách tulákov, Severka č. 3/2022) Dodnes som tomuto trampskému združeniu verný a nejazdil som za žiadnu inú osadu s výnimkou „Žiadneho hnutia“ z Ozvien ciest, ktorého znak nosím na rukáve dodnes spolu s B.S.P. Obe združenia majú totiž rovnaký princíp a pravidlá. Buď kamarátovi kamarát a keď ťa bude potrebovať, vždy podaj v rámci svojich možností pomocnú ruku. V tomto čase sme sa zoznámili a spriatelili s množstvom kamarátov z celého Slovenska, trampami, muzikantmi. Spomeniem kamarátov z Nitry, Kozároviec a Levíc, Bratislavy, Popradu, Prešova, Banskej Bystrice, Brezna a samozrejme Zvolena a jeho okolia. Veľmi si vážim toho, že mnohé priateľstvá trvajú dodnes. Mal som tú česť hrať s dvoma kapelami (Harachrobák a Babráci) na festivale Zaprášené cesty a s Internátom sme pomáhali zakladať kultový festival trampskej piesne Ozveny ciest a hrali na jeho prvých štyroch ročníkoch.
- Aká teda bola ďalej tvoja hudobná a životná cesta?
Pôvodne sme s poslednou zostavou Internátu plánovali fungovať ďalej v Luboch u Chebu, kde sme všetci mali po škole a vojenčine pracovať v závode Cremona. Tam som síce nastúpil, ale počas vojenčiny ma moja budúca manželka presvedčila o ďalšej radikálnej životnej zmene. Tak som nakoniec namiesto späť do Lubov zamieril pod Vysoké Tatry do Popradu. Oženil som sa s východniarkou a pribudli povinnosti s výchovou detí. Ale aj tak po prvých samostatných hudobných počinoch nachádzam v Poprade kamaráta Chica a spoločne začíname celkom úspešne koncertovať (Country Rodeo, Porty, Strunobranie, Ozveny ciest…). Zakladáme najskôr Duo CS a neskôr skupinu Tymián Poprad. Tá zmenila niekoľkokrát svoje obsadenie, vystriedali sa v nej Chico, Milan Kolárik, Stano Fridmann, Vilo Maličký, vo finále (posledný koncert bol 28. 12. 2013) v zostave s mojou dcérou Martinou Maťkou Fořtovou a Tomášom Kuľkom. Obdobie, kedy sme ostali na nejaký čas iba s dcérou Maťkou, bolo paradoxne najúspešnejšie v ére Tymiánu a dvakrát po sebe sa nám podarilo zo Slovenska postúpiť do finále Trampskej Porty v Ústí nad Labem. V tomto období vzniká aj veľké priateľstvo s kamarátmi zo Spišskej Novej Vsi, ktoré trvá dodnes a som tomu veľmi rád.
Rok 2013 znamenal môj návrat do rodného mesta. Bola to zhoda okolností a asi osud. Rozviedol som sa a doma potrebovala moja mamka vdova pomôcť vo všetkých smeroch. Bola sama v rodinnom dome a staroba na krku, tak som sa rozhodol a išiel. V Poprade v tom čase bola núdza o prácu, ale napokon som zistil, že ani na západe Čiech to nie je o nič lepšie.
Ale niečo som robil a hlavne som dal dokopy starých kamošov, muzikantov Rodgersa a Wabiho a založili sme trampsko-folkovú skupinu Folk team od Huberta. Názov bol odvodený od mysliveckej hospody, kde nám jej majiteľ Jarda ponúkol na niekoľko rokov azyl a priestory na skúšanie. V decembri roku 2014 prichádza do kapely moja nastávajúca manželka Šárka a názov kapely sa mení na Poslední vagon Karlovy Vary. Zatiaľ posledná zmena v kapele nastala v roku 2016, kedy Wabiho pre zdravotné potiaže vystriedal gitarista Tomáš. V tejto zostave hrá Poslední vagon dodnes. Každý rok absolvujeme okolo 30 koncertov. Už sme prestali súťažiť na Porte a podobných súťažiach a skôr sa venujeme vlastnej tvorbe a tomu, aby naše piesne robili radosť divákom v hľadiskách, ale aj kamarátom okolo trampských ohňov. Alebo len tak pre radosť a pohodu v krčme pri dobrom pive.
Tak ďakujeme za tvoj životný príbeh a budeme sa tešiť na tie stretnutia aspoň raz do roka, či už na Kalamárke, v Geronime, alebo pri inej tvojej ceste na Slovensko.
-r-
